Bejrút

e si v stredu v Libanone pripomínali. Spomienku nazvali Oslava jednoty. Jednota je niečo, čo Libanonu chýba. Prejavilo sa to vo februári, keď spáchali atentát na expremiéra Rafíka Harírího. Časť Libanončanov z atentátu vinila Sýriu a prinútila ju, aby stiahla svojich vojakov, ktorých tam poslala počas občianskej vojny. Západ to nazval cédrovou revolúciou. Druhá časť Libanonu to tak nevidí: hovorí o politickom puči a tvrdí, že keď Sýrčania odídu, začne sa peklo. Jedno, trvajúce 15 rokov, v ktorom zahynulo 150-tisíc ľudí, už má Libanon za sebou. Dlho bobtnajúci konflikt sa naplno vyvalil 13. apríla 1975.

V ten deň sa skupina militantov pokúsila zabiť Pierra Džamáíla, ktorý viedol stranu maronitských kresťanov známych ako falangisti. Džamáíl vyviazol, ale zomreli štyria ľudia. Falangisti boli presvedčení, že za útokom sú Palestínčania. O deň neskôr ich 26 zabili. Zatiaľ to vyzeralo na síce extrémne, ale bežné vybavovanie si účtov medzi libanonskými skupinami.

Libanon držala pohromade dohoda o rozdelení funkcií v štáte. Prezidentom bol kresťan, premiérom sunnita a šéfom parlamentu šíit.

Pravidlá sa dohodli v roku 1943, keď Libanon získal nezávislosť. Demografický vývoj a dve vlny palestínskych utečencov (po vojnách v rokoch 1948 a 1967) však spôsobili, že moslimov pribúdalo. Začali mať pocit, že nemajú dostatočné zastúpenie. To sa nepáčilo kresťanom.

Všetko sa skomplikovalo, keď kráľ Husejn vyhodil z Jordánska Hnutie za oslobodenie Palestíny Jásira Arafata. Tisícky jeho mužov prešlo do Libanonu. Na juhu vznikol takzvaný Fatahland (podľa hnutia Fatah). Stal sa základňou na útoky na Izrael. Bola to len otázka času, kedy zareaguje.

V roku 1975 boli kresťania a moslimovia hojne podporovaní zo zahraničia. Boje sprevádzali masakry na civilistoch so stovkami až tisíckami obetí. V roku 1976 pozval kresťanský prezident Sulejman Frandží do krajiny sýrske vojská.

Damask tak prakticky ochraňoval kresťanov, čo arabský svet pobúrilo, hlavne potom, keď sa zistilo, že ich podporuje aj Izrael. Sýria sa neskôr otočila a začala podporovať moslimov. Jej pobyt v Libanone koncom roka 1976 oficiálne odobrila Liga arabských štátov. Krajina sa de facto rozdelila na juh, kde operovali moslimovia, a kresťanský sever. Hlavné mesto Bejrút pre luxus prezývané Parížom Blízkeho východu sa zmenilo na ruiny.

Do roku 1978 bol relatívny "pokoj". V marci 1978 sa v izraelskej Haife vylodili militanti z Fatahu a uniesli autobus. Pri oslobodzovacej akcii zahynulo 34 Izraelčanov. Jeruzalem sa rozhodol zničiť palestínske základne v Libanone a zabral juh krajiny. Neskôr sa na nátlak OSN stiahol, ale územie prakticky stále kontroloval.

Jeruzalem začal spoluprácu s vtedajším prezidentom Baširom Džamáílom. Izraelský premiér Menachem Begin chcel poraziť Arafata a zároveň mať z Libanonu suseda, ktorý by ho uznal.

Palestínski teroristi potom postrelili izraelského veľvyslanca v Londýne Šloma Argova. Minister obrany Ariel Šaron to využil a vpadol do Libanonu. Rozhodol sa definitívne zničiť základne OOP. Prenikol až k Bejrútu.

14. septembra 1982 spáchali atentát na prezidenta Džamáíla. Falangisti sa pomstili v palestínskych táboroch Sabra a Šatíla. Prizerali sa tomu izraelskí vojaci. Šaron prišiel o miesto a svet sa zhrozil, čo sa v Libanone deje.

V roku 1983 podpísal Izrael s Američanmi, ktorí sa do konfliktu vložili a ešte v auguste 1982 tam priviedli medzinárodné sily, zmluvu o odchode. V Bejrúte sa rozhoreli nové boje: teraz medzi moslimskou sektou Drúzov a falangistami. Izrael okupoval juh Libanonu až do roku 2000.

Nasledujúce roky sa terčom útokov stali aj medzinárodné ciele: kasárne v Bejrúte v roku 1983 a americká ambasáda v roku 1984.

V roku 1989 začal premiér Michel Aún ofenzívu proti prosýrskym silám. V roku 1990 strácal a musel sa uchýliť na francúzsku ambasádu. O rok neskôr schválil libanonský parlament Dohody z Taíf, ktoré zabezpečili nové rozdelenie moci medzi libanonské skupiny, a teoreticky ukončil občiansku vojnu.