Keby si pred vyše dvesto rokmi nemecký lekár a lekárnik nevložil do úst kúsok chinínovej kôry a nezačal ju žuvať ako žuvačku, asi by nevznikla liečba, ktorá dodnes vyvoláva toľko kontroverzných a vášnivých reakcií. Christian Friedrich Samuel Hahnemann je považovaný za zakladateľa homeopatie. Narodil sa pred 250 rokmi, 10. apríla 1755.
Vnímavý Hahnemann si všimol, že žuvanie tejto horkastej kôry vyvoláva v človeku podobné príznaky, aké sú známe pri malárii. Táto zvláštna skúsenosť ho zaujala tak, že ju začal skúšať nielen na sebe, ale aj na svojich známych.
Na základe viacnásobných pokusov vyhlásil, že každá liečivá látka musí mať také vlastnosti, aby po podaní zdravému organizmu vyvolala zhodné alebo aspoň veľmi podobné príznaky tej choroby, ktorú má liečiť. Vyvodil z toho svoje učenie, že takéto látky môžu chorobu pri obmedzenom podávaní aj liečiť. Prakticky to znamená, že akákoľvek substancia, ktorá môže chorobu vyvolať, ju môže aj vyliečiť.
Hahnemann nazval svoju metódu homeopatiou, z gréckeho slova homoios (podobný) a pathos (utrpenie), na rozdiel od klasickej medicíny, ktorú nazval alopatiou, čo znamená "opačná choroba".
Na tomto princípe sa dodnes vyrábajú homeopatické lieky z prakticky všetkých jedov, ktoré v prírode existujú. Sú to najmä rastliny, ale aj živočíchy, španielske mušky, pavúky, hadie jedy, dokonca aj šváby, ale tiež rôzne nerasty, ako síra, arzén.
Niektorí lekári ju nazývajú medicínou tretieho tisícročia, iní sa z nej smejú. Na východnom Slovensku sa dokonca stala predmetom kázní niektorých katolíckych farárov, ktorí ju označili za satanov jed.
Homeopatiu však používali aj Matka Tereza, aj mnohí pápeži.
Niektorí jej vášniví propagátori dokonca tvrdia, že aj víno a oblátky podávané v kostole je Kristovo choré telo a jeho preliata krv vo vysokých homeopatických potenciáciách, viazaných na chlieb a víno, ako látkové nosiče v podobe hojivého lieku.
Podľa kritikov homeopatie však ide o podfuk, biznis farmaceutických firiem, až zmes mágie, alchýmie či veštenie. Igor Kapišinský, spoluzakladateľ Spoločnosti pre podporovanie kritického myslenia, má vo svojej pracovni desiatky škatúľ plné fasciklov, ktoré obsahujú rôzne hlúposti a na jednej z nich je aj nápis Homeopatia.
Vedci sú totiž presvedčení, že z fyzikálneho hľadiska je vylúčené, aby homeopatia, ktorá spočíva v tom, že sa pacientom podávajú niekoľkonásobne zriedené roztoky účinných látok, fungovala. Sám Hahnemann napríklad odporúčal riedenie 1:1060.
V tomto prípade by sa jedna molekula liečiva nachádzala v priestore, ktorý zodpovedá približne rozmerom planéty Neptún. Jeden zo slovenských odporcov homeopatie sa ironicky pýta, ako môže pomôcť kvapka účinnej látky rozpustená vo vani?
Niektoré homeopatické liečivá sú také zriedené, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa v podávanej dávke nachádzala čo i len jedna molekula pôvodnej ingrediencie.
Hahnemann by mal aj na toto odpoveď. Tvrdil, že čím viac je preparát zriedený, tým je účinnejší - najúčinnejšie majú byť tie, ktoré neobsahujú ani molekulu pôvodnej látky. Fanatický lekárnik totiž vysvetľoval účinok aj tým, že mnohonásobným riedením a pretrepávaním vzniká v lieku "duchovná sila" a tak sa zvyšuje účinnok pôvodnej substancie.
Dnes existuje množstvo serióznych lekárov, ktorí kritické a posmešné tvrdenia svojimi skúsenosťami vyvracajú. Lekári - homeopati vravia, že ľudské telo má hardvér a tiež softvér, ktorý ho riadi a práve homeopatia by mala zasahovať do softvéru podobne, ako zasahuje očkovanie do softvéru imunitného systému.
Samozrejme, od čias Hahnemanna homeopatická liečba pokročila. Homeopati sa dnes vyhýbajú označeniu alternatívna liečba, lebo je súčasťou medicíny. Európska únia už pred niekoľkými rokmi uznala homeopatiu ako liečebnú metódu. Európsky parlament dokonca odporučil členským štátom preplácať homeopatické lieky a zaviesť homeopatiu ako predmet výučby na lekárskych fakultách.
Nový výskum veľmi jemnučko naznačuje, že isté účinky by homeopatia predsa len mohla mať. Tím chemikov z Kwangju Institute of Science and Technology, medzi ktorými bol aj nemecký chemik Kurt Geckeler, zistil, že rozpustené molekuly sa v roztoku nedistribuujú pravidelne, ale sa zoskupujú do väčších zhlukov molekúl takzvaných klastrov a dokonca do ešte väčších zhlukov z viacerých klastrov. Preto aj mnohokrát riedený homeopatický liek môže obsahovať viac aktívnych častíc, ako sa predpokladalo.
Zásadný dôkaz, ktorý by exaktne zmýšľajúcich vedcov presvedčil, zatiaľ neexistuje. Rozhodnutie, či tomu veriť, alebo nie, si musí urobiť každý sám.
