|
FOTO - ARCHÍV |
notový papier vlastnými nápadmi a vytvoril tak pôsobivé klenoty i monumentálne piliere, na ktorých európska klasika pevne stojí už tri storočia. Od narodenia hudobného veľmajstra včera uplynulo presne 320 rokov.
"Chce to iba stlačiť vo vhodnej chvíli správny kláves, a to ostatné už urobí nástroj sám," zasmial sa vraj raz Johann Sebastian Bach pri otázke spoločnosti, ktorá sa ho pýtala ako dokáže skladať tak úchvatnú hudbu a navyše ju aj sám bravúrne odohrať. V skutočnosti za tým boli roky a roky tvrdej každodennej práce.
Keď do matriky mestečka Eisenach 21. marca 1685 hudobník Johann Ambrosius Bach zapisoval svojho nového potomka, určite ho nenapadlo, že sa práve začína písať samostatná kapitola v dejinách európskej hudby. Malý Johann Sebastian si otcových skúseností príliš neužil - keď mal desať, osirel a začal sa o neho starať strýko so starším bratom.
Hoci väčšina jeho rodiny boli hudobníci, najväčšími učiteľmi mu boli všetci významní európski hudobní majstri. Ich diela celý život pokorne prepisoval, a tak dôkladne vnikol do všetkých tajov skladateľského remesla.
Ako začínajúci hudobník neváhal prejsť pešo obrovské vzdialenosti, len aby mohol počuť svoje idoly naživo. Pamätná je najmä jeho púť cez polovicu Nemecka do Lübecku za dobovou hviezdou organovej hudby Buxtehudem.
Práve organu venoval najviac času aj Bach. Živilo ho totiž najmä preludovanie a komponovanie na objednávku svojich zamestnávateľov, svoje minimálne porovnateľné husľové nadanie tak nemal možnosť príliš často využívať.
Muzikológ Manfred Bukofzer rozdelil jeho tvorbu do piatich etáp podľa postov, ktoré zastával a miest, kde postupne pôsobil. Prvé zamestnanie organistu získal Bach v Arnstadte, ale vydržal tam iba rok. Z tohto pobytu je najzaujímavejšia jeho žiadosť o uvoľnenie, v ktorej píše, že jeho cieľom je "regulovaná chrámová hudba na slávu božiu". Veľký hudobník bol totiž silným veriacim, ale rovnako silne veril, že Boha treba uctievať tvorením umeleckej hudby, v ktorej sakrálne a svetské prvky splývajú.
Aj Mühlhausen bol v jeho kariére iba epizódou, v ktorej formoval svoj osobitý štýl, a tak sa treba pristaviť až pri treťom Bachovom pôsobisku - Weimare. Tam bol takmer desať rokov dvorným organistom a koncertným majstrom. Tam sa zrodila jeho povesť nedostižného virtuóza a improvizátora.
Do Weimaru už mladý hudobník prišiel aj so svojou prvou manželkou. Bola to dcéra jeho strýka, čo vtedy nebolo nič neobvyklé. Do života mu však opäť zasiahla smrť. Najprv prišiel o tri deti a potom aj o ženu. Druhýkrát sa oženil so speváčkou Annou Magdalénou, s ktorou žil až do konca života a splodil neuveriteľných jedenásť potomkov.
V čase svadby už Bach zastával prestížne miesto kapelníka a dirigenta komorného orchestra na dvore kniežaťa Leopolda v Köthene. Faktu, že odrazu nemusel pravidelne písať chrámovú vokálnu hudbu, vďačíme za geniálne inštrumentálne diela ako Dobre temperovaný klavír či Brandenburské koncerty.
Leopold bol veľkým milovníkom hudby, jeho novou láskou sa však stala istá dáma, ktorú hudba nezaujímala, čo Bach skoro pocítil. A tak sa posledný raz v živote sťahuje - do Lipska. Tridsaťosemročný majster je na vrchole. Je finančne zabezpečený, slávny a chrlí jedno dielo za druhým. Ako kantor a zbormajster slávneho chrámu sv. Tomáša zloží každý týždeň jednu kantátu, tu píše slávne Matúšove a Jánove pašije, Vianočné oratórium, Magnificat aj impozantnú Omšu h mol.
Prichádza veľké finále. Posledných päť rokov života nemá sebe rovného. "Jedinýkrát v dejinách hudby splýva polyfónia s harmóniou," všíma si Bukofzer. Slabnutie zraku síce Bacha izoluje od sveta, nie však od zvukov. Umenie fúgy už nenapíše pre konkrétny nástroj, pretože si je vedomý, že stvoril absolútnu hudbu. Jednu z tém dokonca poskladá iba zo štyroch tónov svojho mena (podnes to mnohí po ňom zopakujú), už skôr ako ju ale dokončí, raní ho mŕtvica.
Po smrti sa jeho hudba príliš nehrávala, lebo mnohí ju považovali za "ťažkú". Všetko napravili až hudobníci 20. storočia.
