slabý, takže ho museli často podopierať. Keď sa Žofia Bavorská vydávala za jeho mladšieho brata Františka Karola, bola presvedčená, že sa vďaka tomuto sobášu stane cisárovnou. Napokon však u jeho otca, habsburského cisára Františka I., prevládol aj pri riešení tejto dilemy princíp legitimity, ktorý si nadovšetko ctil. Po jeho smrti, 2. marca 1835 - pred 170 rokmi - sa stal rakúskym cisárom Ferdinand I.
Ferdinand sa narodil 19. apríla 1793. Epilepsiou a rachitídou, chorobou zapríčiňujúcou nesprávny rast kostí, trpel už od narodenia. Ochorenia sa podpísali aj pod jeho vzhľad - v porovnaní s telom mal nápadne veľkú hlavu, krátke ruky a nohy, veľké oči.
Príčinou týchto nedostatkov bol zrejme príbuzenský pomer rodičov. Jeho matkou bola druhá manželka Františka I. Mária Terézia Neapolská. Bola jeho prvostupňovou sesternicou. Mali spolu 8 dcér a štyroch synov. Posledné dieťa sa narodilo predčasne a Mária Terézia pri pôrode umrela.
Na európskych panovníckych dvoroch sa s obľubou hovorilo o Ferdinandovej slabomyseľnosti. To však nie je pravda. Skôr bol duševne nezrelý. Učil sa síce pomaly, ale po nemecky písal bezchybne, výborne ovládal francúzštinu a okrem nej hovoril ešte troma ďalšími jazykmi. Hral na klavíri a na trúbke, zaujímal sa o vývoj techniky, bol znalcom heraldiky. Priam nadšene študoval botaniku.
František I. sa pre Ferdinanda často trápil. Zvažoval, že svojím nástupcom ustanoví Františka Karola. Ako predstaviteľ Svätej aliancie, ktorá bojovala proti zmenám a šíreniu liberálnych slobôd v Európe, si však napokon netrúfol siahnuť na posvätné práva prvorodeného syna.
S týmto krokom súhlasil aj tvorca jeho politiky, kancelár Klemens Metternich, ktorý si od Ferdinandovej vlády sľuboval posilnenie svojho vplyvu.
Na potvrdenie svojho rozhodnutia dal František už v roku 1830 korunovať Ferdinanda uhorským kráľom v Bratislave. Asi ani jednému z oslavujúcich Bratislavčanov vtedy nenapadalo, že ide o poslednú korunováciu v ich meste. Do uhorských dejín sa zapísal ako Ferdinand V.
V roku 1831 ho oženili so sardínskou princeznou Annou Máriou, ktorá bola rovnako prostoduchá ako Ferdinand. Obaja k sebe našli prekvapujúco rýchlo cestu a harmonickému vzťahu neprekážalo ani to, že Anna Mária v ňom bola viac ošetrovateľkou ako manželkou. V nasledujúcom roku mal 20 ťažkých epileptických záchvatov, pri ktorých aj lekárov opúšťala všetka nádej, ale Ferdinand sa na všeobecné prekvapenie uzdravil.
Po otcovej smrti sa stal panovníkom jednej z najväčších európskych monarchií. Jeho vládnutie bolo však iba formálne. Od roku 1836 o všetkom rozhodovala tajná štátna konferencia. Jej predsedom bol Ferdinandov strýko Ľudovít. Skutočnú moc v nej však mali dvaja ďalší členovia, knieža Metternich a minister Franz Kolowrat.
Ferdinandova účasť na moci sa obmedzovala iba na podpisovanie dokumentov, o ktorých ani nevedel, čo obsahujú. Miloval dvorské ceremónie. Podľa neho mal byť cisár k poddaným dobrý, a preto rozdával Viedenčanom pri prechádzkach a slávnostiach rôzne pozornosti. Tým si u nich vyslúžil pomenovanie Dobrotivý.
V marci 1848 zasiahla všetky časti monarchie revolúcia. Nenávisť ľudu v uliciach Viedne sa upriamila na reprezentantov starého poriadku. Nie však na Ferdinanda, ktorý zostával aj v týchto mesiacoch dobrotivým panovníkom. Jeho podpis sa ocitol aj na novej ústave.
Koncom roka už začala dvíhať hlavu kontrarevolúcia. Na potlačenie odporu potrebovala energického vladára, ktorý nebol zaťažený predchádzajúcimi ústupkami svojim poddaným.
Dianie zobrala do rúk dvorská kamarila na čele so Žofiou Bavorskou. Tá vybrala za panovníka svojho 18-ročného syna Františka Jozefa. Ferdinand sa vzdal trónu v prospech synovca na slávnosti v Olomouci, kam sa dvor z rozbúrenej Viedne presťahoval. Na rozlúčku novému cisárovi povedal: "Buď dobrý, rado sa stalo."
Ako cisársky penzista dožil Ferdinand spolu s manželkou na pražských Hradčanoch. Aj v Prahe bol veľmi obľúbený, pretože na rozdiel od svojho nástupcu sa nechal ako posledný Habsburg korunovať aj za českého kráľa. Žil tam veľmi spokojne, staral sa o krásne záhrady. Zomrel ako 82-ročný. Pochovali ho v kapucínskej krypte vo Viedni.
