Uhorský a český kráľ Ladislav, zvaný Pohrobok, je jednou z tragických postáv stredoeurópskych dejín. Od narodenia bol figúrkou na šachovnici, na ktorej hrali svoje mocenské hry iní. Dieťa, neskôr chlapca, len využívali vo vzájomných bojoch. Možno aj preto ho vykresľujú ako nerozhodného a pomstychtivého človiečika podliehajúceho svojim poradcom, ktorého zaujímali najmä svetské radovánky. Zomrel ešte predtým, ako mohol prevziať moc. Pravdepodobne to tak bolo lepšie, uvoľnil cestu osobnostiam, ktoré patrili medzi najvýznamnejších panovníkov svojich krajín. Ladislav Pohrobok sa narodil v Komárne 22. februára 1440, pred 565 rokmi.
Ladislav bol potomkom dvoch významných panovníckych rodov, Luxemburgovcov, ktorých hviezda už upadala, a Habsburgovcov. Tí práve stúpali k budúcej sláve a moci. Prečo to zvláštne meno Pohrobok? Narodil sa štyri mesiace po smrti svojho otca, uhorského a českého kráľa Albrechta Habsburského. Aj ten vládol v oboch krajinách len dva roky, než zomrel pri prípravách na vojenskú výpravu proti Turkom.
Ladislavova energická matka Alžbeta Luxemburská urobila všetko pre to, aby synovi zabezpečila nástupníctvo. Dala ukradnúť svätoštefanskú korunu, pre trojmesačné batoľa (ktoré museli ešte pred tým pasovať za rytiera) ušili z omšového rúcha miniatúrny korunovačný plášť a korunovali ho. Dôstojnosť obradu tak rušil len hlasný rev vyľakaného dieťaťa. Na obranu svojich záujmov v Uhorsku Alžbeta najala žoldniera Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý ovládol veľkú časť dnešného Slovenska.
Väčšina uhorskej šľachty si však za kráľa zvolila Vladislava Jagelovského a Alžbeta musela so synom utiecť k príbuznému, rakúskemu vojvodovi a nemeckému cisárovi Fridrichovi.
Po Vladislavovej smrti v bitke proti Turkom v roku 1444 síce uhorská šľachta Ladislava za svojho kráľa formálne prijala, reálnu moc v krajine však vykonával najbohatší veľmož a hrdina protitureckých bojov Ján Hunyady. Osamoteného Ladislava, ktorému v troch rokoch zomrela aj matka, vychovával - či skôr väznil - jeho poručník Fridrich, ktorý s ním mal svoje plány. Uhorské a české stavy získali svojho dvanásťročného panovníka od Fridricha po dlhých rokovaniach a vojenskom nátlaku až v roku 1452.
V Uhorsku aj tak ďalej vládol Hunyady, v Čechách zemský správca Jiří z Poděbrad. Ladislav trávil väčšinu času vo Viedni so svojím ujcom Ulrichom Cilským, ktorý vraj viedol predčasne vyspelého chlapca k pôžitkárstvu a nemravnému životu. Obom krajinám neprítomnosť kráľa skôr prospela. Čechy prežívali hospodársky rozkvet vyjadrený príslovím "Za kráľ Holca (čiže nezarasteného mladíka Ladislava) bola v Čechách za groš ovca". V Uhorsku sa Hunyady mohol sústrediť na obranu pred Turkami.
Reálnu možnosť prevziať v Uhorsku opraty získal Ladislav po smrti turkobijca v roku 1456. Musel sa zbaviť Hunyadyho prvorodeného syna Ladislava, ktorý pri jednej hádke zabil Ulricha Cilského. Ladislav Pohrobok zdanlivo svojmu menovcovi odpustil, pri prvej vhodnej príležitosti však mladého Hunyadyho zajal a sťal. Prípad sa stal jednou z obľúbených tém maďarského národniarsko-romantizujúceho umenia.
Odpoveďou bola otvorená vzbura hunyadyovskej strany, pred ktorou Ladislav v roku 1457 utiekol do Prahy. Ako zajatca si zobral Hunyadyho druhého syna, neskoršieho kráľa Mateja Korvína.
Zároveň tým vyhovel naliehaniu českých stavov, ktoré konečne chceli mať panovníka doma. Dlho si ho aj tak neužili. V Prahe sa okamžite začala pripravovať Ladislavova svadba s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VII. Posolstvo so žiadosťou o ruku princeznej sa však so súhlasom potenciálneho svokra vrátilo do Čiech neskoro. Ladislav Pohrobok medzitým v Prahe vo veku sedemnásť rokov náhle zomrel.
Príčina smrti mladého kráľa nie je dodnes jasná. Oficiálne zomrel na mor. Bolo však podozrivé, že by na túto nákazlivú chorobu zomrel len on sám. Už vtedy s obľubou poukazovali na fakt, že najväčší osoh z jeho skonu mal Jiří z Poděbrad, ktorému sa uvoľnila cesta na trón. Mnohé príznaky kráľovho náhleho onemocnenia poukazovali na otravu. Lekársky výskum Ladislavových ostatkov v osemdesiatych rokoch jeho otravu vylúčil. Známy antropológ Emanuel Vlček ako najpravdepodobnejšiu príčinu smrti určil leukémiu.
