Bola to rutinná záležitosť. Poslanci východonemeckého parlamentu odhlasovali nový zákon ako jeden muž. Dva paragrafy sucho hovorili o zriadení ministerstva pre štátnu bezpečnosť. O jeho úlohách, či kompetenciách tam nebolo ani slovo. A viac nepovedal ani vtedajší minister vnútra Karl Steinhoff: "Spoľahlivá ochrana podnikov patriacich ľudu, ochrana poľnohospodárskych objektov a dopravy pred zločineckými elementami, nepriateľskými agentami, diverzantami, sabotérmi a špiónmi."
Nikto z poslancov netušil, že práve zriadili najúčinnejšiu tajnú službu podľa sovietskeho modelu. Inštitúciu, ktorá sa stala najväčšou oporou nemeckej komunistickej strany, a terorizovala milióny ľudí. Bolo to 8. februára 1950. Vznikla východonemecká Stasi.
Nová štátna bezpečnosť nezačínala na zelenej lúke. Špičky nemeckých komunistov bez zábran verbovali bývalých gestapákov a dôstojníkov nacistických jednotiek SS. Mali vyškoliť nové hviezdy tajnej služby. A vyškolili. Východonemecká Stasi mala medzi tajnými službami komunistického bloku najlepšiu povesť. Sovietska KGB ju označila za extrémne lojálnu a veľmi účinnú. Žiadny z národov sovietskeho bloku zrejme nebol strážený tak ako východní Nemci. Na 180 ľudí tu pripadal jeden dôstojník Stasi, zatiaľ čo jeho sovietsky kolega z KGB dohliadal na 595 Sovietov. Nemeckí agenti mali svojich pod drobnohľadom. Zaujímalo ich všetko, čo si ľudia mysleli, čo hovorili, čo robili. Zaujímal ich každý detail, ktorý sa dal neskôr použiť na ich diskreditáciu.
Stasi si vybudovala sieť, ktorú jej mohli tajné služby v Prahe, či Varšave iba závidieť: na plný úväzok zamestnávala 91-tisíc ľudí, okrem toho mala 300-tisíc spravodajcov. Udávali a sledovali takmer všetci: priatelia, kolegovia v práci, blízki príbuzní, ale aj manželia na seba. Stasi nasadzovala svojich ľudí do podnikov, na univerzity, do kaviarní, do divadiel, ale aj do armády a strany.
Dostala sa takmer do každej domácnosti. "Naša rodina dostala jedného dňa telefón," spomína si novinár Detlev Lücke. To bolo vo východnom Nemecku nezvyčajné - telefónna linka bola podpultový tovar. Malo to len jeden háčik: nikto z rodiny o telefón nepožiadal. Lücke, ktorý v roku 1968 odmietol vstup do komunistickej strany SED, preto nebol prekvapený, keď aparát jedného dňa zazvonil a na druhom konci sa ozval hlas z ministerstva pre štátnu bezpečnosť.
Nikdy neexistoval zákon, ktorý by hovoril, čo má ministerstvo na starosti. V skutočnosti robilo všetko. V 50. rokoch bojovalo proti vlne útekov na západ a snažil sa urýchliť kolektivizáciu poľnohospodárstva. Keď úteky zastavil Berlínsky múr, prebralo ministerstvo dozor nad cestami do zahraničia. V 80. rokoch už takmer neexistovala oblasť, kde by Stasi nemala svoje oči a uši. Cudzie jej neboli žiadne praktiky: ani únosy a vraždy. Všetko pre blaho štátu.
Stasi nepracovala len vo východnom Nemecku a nepracovali pre ňu iba východní Nemci. Historik Hubertus Knabe tvrdí, v západnom Nemecku pre ňu pracovalo 20- až 30-tisíc západných Nemcov, mnohí vydierateľní pre svoju hnedú minulosť. Nepracovali na žiadnych banalitách, snažili sa ovplyvniť západonemeckú politiku. Boli v médiách, na vysokých školách, v kultúrnych inštitúciách, či politických stranách. Už v 70. rokoch oslavovala štátna bezpečnosť veľký úspech: o NDR sa viac ako o "diktatúre" hovorilo ako o "druhom nemeckom štáte".
Aj tak však nebola Stasi všemocná. Zlyhala už v júni 1953, keď nedostala pod kontrolu prvé veľké protikomunistické povstanie v NDR. Na pomoc museli prísť sovietske tanky. Prvého ministra pre štátnu bezpečnosť Wilhelma Zaissera to stálo miesto a nové ministerstvo na istý čas podriadilo ministerstvu vnútra. Druhú, oveľa vážnejšiu chybu, urobila v 80. rokoch, keď neprekazila zakladanie opozičných skupín. To zlomilo krk jej najznámejšiemu šéfovi Erichovi Mielkemu, v tom čase druhému najmocnejšiemu mužovi v štáte.
Nenávisť proti symbolu komunistického režimu sa v ľuďoch zbierala desaťročia. Dva mesiace po páde Berlínskeho múru na 50 budov na berlínskej Normannenstrasse zaútočilo 100-tisíc demoštrantov. Chceli definitívne pochovať inštitúciu, ktorá im riadila život a zachovať všetky spisy, ktoré o nich viedla. To bol koniec obávanej tajnej služby. Hrozilo totiž, že zo Stasi sa stane úrad na ochranu ústavy. Aj po páde režimu v roku 1989 boli v službe tisíce aktívnych agentov, ktorí nechceli stratiť prácu.
