literatúrou už pre študentov v prvej ČSR, ale aj v socialistickom Československu - najmä pre vlastenecké a sociálne zameranie, ale aj preto, že v nich hľadala postavenie ženy v spoločnosti. Božena Němcová-Panklová sa narodila 4. februára 1820 pred 185 rokmi v rodine štolbu kňažnej Zohanskej vo Viedni.
Spisovateľkino narodenie zahaľuje určité tajomstvo. Sama Němcová hovorí o svojich rodičoch ako o "pánovi a panej Panklových" - nikdy ich neoslovuje "otec" a "matka". Podľa niektorých údajov sa narodila už roku 1817 (jej matka by vtedy mala 15 rokov) a Panklovci neboli jej vlastnými rodičmi, ale bola dieťaťom Dorothey - sestry kňažnej - a Panklovci výmenou za svoje privilegované postavenie kryli jej prehrešok. Jedna verzia zachádza tak ďaleko, že hovorí, že matkou Boženy Němcovej bola sama kňažná a otcom knieža Metternich, ktorý bol v tom čase už ženatý.
Němcová v niektorých listoch (vyšli až v 20. storočí) určité fakty naznačuje, ale nikdy presne nepovie, kto sú jej rodičia. Vekový odstup od ostatných detí Panklových je značný, správanie, maniere, ako aj časté návštevy sídla kňažnej - kam mali deti Panklových nezvyčajne ľahký prístup - zas naznačujú, že kňažná Boženu vyzdvihovala nad ostatné chudobné deti, čo v tom čase nebolo zvykom.
Osud spisovateľky ovplyvnila babička Magdaléna Novotná, ktorá sa stala prototypom "ideálnej" babičky. Jej dobrotu, lásku, ale aj hlboké skúsenosti a znalosti prírody opísala Němcová v ťažkých časoch po smrti syna Hynka - preto je idealizácia a schematickosť veľmi silná. Aj tak sa Babička stala "čarovným čítaním pre niekoľko generácií".
Němcovej život nebol ľahký. Manžela jej vybrali rodičia. S Jozefom Němcom, ktorý bol praktický človek a ženino snenie ani písanie mu nebolo pochuti, ich spájal len odpor k Rakúsko-Uhorsku a deti - najmä Hynek.
Němcová unikala pred skutočnosťou k literatúre a do nie celkom platonických priateľstiev so spisovateľmi. Známe sú jej cesty na Sliač a jej zaujatie napríklad Jankom Kráľom - búrlivákom, ktorý jej letore veľmi vyhovoval, či Gustávom Kazimírom Zechenterom Laskomerským.
Sama napísala, že "niektorí muži vlastnili moje telo a niektorí moju dušu". Zápisky vyšli až v druhej polovici 20. storočia a keďže sa v nich otvorene píše o erotike medzi "supervlastencami", vyvolali pobúrenie.
Literatúra, ktorú utvorila, je však tradične sociálna - kritizuje "namyslených boháčov" - a tradične idealizujúca - píše o "dobrých obyčajných" ľuďoch, ktorí nepoznajú alkohol, nadávky, nechytráčia a veľmi si navzájom pomáhajú. Takí sú hrdinovia poviedok Pán učiteľ, Chyža pod horami či Dobrý človek.
Ako zberateľka ľudových rozprávok zachovala Němcová zo slovenských napríklad známu rozprávku O dvanástich mesiačikoch i iné. Niekoľkokrát vyšli knižne.
Buditeľská práca, v tom čase taká populárna, a písanie proti systému znamenali, že Němcovci boli často prenasledovaní, polícia ich prekladala z miesta na miesto a ocitli sa v obrovských materiálnych ťažkostiach.
Manželstvo bolo na pokraji rozpadu a Němcová sa stiahla z verejného života - takmer prestala publikovať a mávala ťažké depresie. Objavila sa až na pohrebe Karla Havlíčka Borovského v roku 1855, ktorému na rakvu položila tŕňovú korunu ako symbol utrpenia, ktoré prežil počas prenasledovaní vtedajším režimom. Sama zomrela úplne vyčerpaná v roku 1862.
Božena Němcová ukázala svojou literárnou činnosťou, že údelom ženy nie je kuchyňa, rodenie detí a sem-tam nejaká márnivosť v podobe parádenia sa novými šatami. V tých časoch to bol revolučný čin, ktorý už moderná doba nevie ani dobre pochopiť, a už vôbec nie oceniť.
Aj keď dnešnému čitateľovi sa dielo bude zdať miestami patetické, miestami popisné, svoju úlohou v literatúre zohralo a hrá ju dodnes. Samozrejme, až na dobové zbytočné vlastenecké búšenie sa do pŕs, idealizovanie prostého človeka a nenávisť "k zámožnej spoločnosti". Hoci ju Němcová veľmi kritizovala, pravdepodobne z nej ako "ľavoboček" vyšla a odievaním a spôsobmi ju napodobňovala, a teda tajne obdivovala.
