Farinelli

Hovorili mu "spevák kráľov". Svojím famóznym hlasom dokázal ľudí strhnúť, rozplakať, ale i liečiť. Priatelil sa s Mozartom, Casanovom i cisárom Jozefom II. Hoci verejne vystupoval pomerne krátko, stal sa hlasom 18. storočia. Talian Carlo Broschi, ktorý do dejín hudby vošiel ako Farinelli, prišiel na svet pred tristo rokmi, 24. januára 1705.

"Jeden Boh, jeden Farinelli!" skríkla údajne počas jeho vystúpenia v Londýne istá rozrušená dáma. Nebola sama - takmer všade, kde sa objavil, vzbudzoval legendárny spevák svojím umením obrovský rozruch a nekonečné ovácie. Za svoje umenie však musel zaplatiť telesným zmrzačením.

Taliansko je jednou z kolísiek hudby. Krajina dala svetu množstvo geniálnych skladateľov i interpretov. Zároveň sa v nej dlhé roky pestovalo umenie kastrátskeho spevu. O čo išlo? V snahe zachovať jemné chlapčenské hlasy, vybraných chlapcov vo veku 7-8 rokov nechali ich pedagógovia so súhlasom rodičov podstúpiť chirurgický zákrok. Ak mali šťastie, získali lukratívne zamestnanie, ak nie skončili s doživotnou traumou. Drastickú tradíciu oficiálne zatrhol až na začiatku 20. storočia pápež Pius X. Dnes sa s ňou spája iba jedno meno. Farinelli.

Carlo Broschi sa preslávil, pretože mal okrem "dobrého" učiteľa aj mecenáša. Na jeho kariéru stavila bohatá neapolská rodina Farina, a tak na znak vďaky prijal priezvisko Farinelli. S ním sa ako pätnásťročný prvýkrát predstavil aj na verejnosti, so skladbou, ktorej autorom bol jeho pedagóg, významný operný skladateľ Nicola Porpora.

Po Neapole si Farinelli rýchlo podmanil ďalšie talianske mestá a čoskoro i zvyšok Európy. Niet divu, keď údajne dokázal na jeden jediný nádych zaspievať neuveriteľných 250 nôt, tón udržal celú minútu a obsiahol tri a pol oktávy. Dobový historik Charles Burney uvádza, že jeho hlas mal "nezvyčajnú silu, sladkosť, rozsah a ohybnosť".

Stal sa miláčikom kráľov a hudobných skladateľov. Ale okúzľoval i zástupy ženských obdivovateliek, ktoré ho prenasledovali všade, kam sa pohol. Na logickú otázku o fyziologických dispozíciách ponúka odpoveď vydarený film Farinelli z roku 1994, v ktorom hrá dôležitú úlohu spevákov starší brat. Je vykreslený ako muž, ktorý zmrzačil svojho slávneho súrodenca najskôr telesne a potom i duševne. Okrem manažérskych aktivít totiž za Farinelliho preberá aj naplnenie jeho túžob po láske. Pre dokonalú ilúziu Farinelliho hlasu musel režisér Gérard Corbiau digitálne zmiešať dohromady spev tenoristu a sopranistky.

Film líči Farinelliho osudy vrátane povestného napínavého súboja s iným talianskym spevákom Senesinom v Londýne. Tomu nakoniec pomohlo len geniálne skladateľské umenie jeho tútora Georga Fridricha Händela, ktorému nemohli konkurovať priemerné skladby, ktoré písal pre Farinelliho už spomínaný starší brat.

Hoci jeho popularite neúspech príliš neuškodil, práve po trojročnom pobyte v Anglicku, na vrchole slávy, sa Farinelli rozhodol zanechať verejné koncertovanie. Ako tridsaťdvaročný prijal dosť neobvyklú ponuku manželky španielskeho kráľa.

Stal sa dvorným hudobníkom v Madride, s hlavnou úlohou vyliečiť panovníka Filipa V. z depresií. Desať rokov mu takmer každý večer spieval tie isté skladby. Popritom sa však príčinlivo staral o hudobný život na dvore, za čo získal titul rytiera.

Farinelli nebol žiadnym hlupákom so zlatom v hrdle. Okrem spevu vedel hrať na klávesové i sláčikové nástroje, sám sa pokúšal komponovať a bol vzdelaným mužom s vytríbeným výtvarným i literárnym vkusom.

Po návrate do rodného Talianska ho často navštevovali osobnosti ako Mozart, Casanova či cisár Jozef II., ale najmä jeho celoživotný dôverný priateľ, slávny básnik a skladateľ Pietro Metastasio.

Film Farinelli v mnohom vystihuje život legendárneho speváka pohybujúceho sa medzi veľkou slávou, hýčkaním publika a na druhej strane trpiacim pocitmi osamelosti a nenaplnenej lásky k ženám.

Muž, ktorý za svoj anjelský hlas draho zaplatil, zomrel bezdetný v roku 1782. Na jeho vlastnú žiadosť ho pochovali na úpätí kopca v Bologni. Po hrobe by ste dnes márne pátrali. Bol zničený ešte v období napoleonských vojen.