Geniálne dieťa so zázračnou pamäťou. V trinástich študoval diela najvýznamnejších európskych matematikov v latinčine. Ešte nemal dvadsať, keď ovládal prakticky spamäti celú rozsiahlu Diderotovu a d'Alembertovu Encyklopédiu. Odvážny a úspešný matematik, fyzik, chemik, filozof. Súčasne však aj plachý, nepraktický, depresívny človek a nešťastný manžel. To všetko bol Jean Marie Ampére, meno ktorého nesie jedna zo siedmych základných fyzikálnych jednotiek. Narodil sa pred 230 rokmi, 22. januára 1775 v Poleymieux pri Lyone.
Jeho otec Jean Jacques bol zaujímavý človek. Úspešne sa živil obchodovaním a mal veľký záujem o filozofiu, literatúru a vedu všetkého druhu. V časoch, keď iní počúvajú rozprávky, čítal synovi dielo G. Buffona, tvorcu teórie o vzniku Zeme a vývoji organizmov vrátane človeka.
Aj neskôr neúnavne vyučoval sám svojho syna. Ako Ampére spomínal, nikdy ho do ničoho nenútil, preto sa v jeho prítomnosti cítil dobre. Jean Jacques zhromaždil veľa kníh. Tie Ampére miloval, zaujalo ho prakticky všetko počnúc Rousseaom a končiac rímskymi básnikmi. Čo však čítal naozaj systematicky - dokonca podľa abecedy - bola už spomínaná Encyklopédia.
Jeho otca, v tom čase už sudcu, však jeden z miestnych jakobínov nechal v roku 1793 nezmyselne popraviť (volal sa Chevalier a sám potom skončil pod gilotínou). Ampére prežíval veľkú depresiu. Na milované rovnice sa nemohol dlhé mesiace ani pozrieť. Nezanevrel však na ne. Prvá v tom čase uznávaná vedecká kniha, ktorú Ampére napísal, mala názov Matematická teória hier.
Ampére sa teda najradšej venoval matematike, živil sa však najmä vyučovaním fyziky a chémie. V roku 1801 sa stal profesorom fyziky v Centrálnej škole v Bourgu, od roku 1805 pôsobil na parížskej Polytechnickej škole. Členom Inštitútu, z ktorého neskôr vznikla Francúzska akadémia vied, sa stal v roku 1814 za vedecké práce v teórii diferenciálnych rovníc. V tom čase takisto ako prvý definoval molekulu ako zhluk atómov.
Od roku 1820 môžeme zaznamenať jeho stúpajúci záujem o výskumy vzájomného pôsobenia elektrického prúdu a magnetizmu, ku ktorým ho inšpirovali pokusy dánskeho fyzika Hansa Oersteda. Ampére napríklad zistil, že dva rovnobežné vodiče sa vzájomne priťahujú, keď v nich prúd tečie rovnakým smerom, a odpudzujú, keď tečie protiľahlým smerom. Tento pokus ukazoval váženým francúzskym akademikom.
Elektrinu a magnetizmus predtým považovali za úplne oddelené javy. Ampéra preslávilo práve to, že ich spojil, preštudoval a ako prvý vedecky opísal v knihe Práce o matematickej teórii elektrodynamického javu (1826). James Clerk Maxwell, azda najvýznamnejší fyzik po Newtonovi a pred Einsteinom, oceňoval Ampérove práce veľmi vysoko a pokračoval v nich.
Tomáš Borec v knihe Dobrý deň, pán Ampére píše o tom, ako raz jeho hrdina husto popísal číslicami a vzorcami stenu koča. Keď koč odišiel, "s ovisnutými rukami zastal na prostriedku cesty a nechápavým zrakom sledoval nezvyčajnú tabuľu, ktorá mu utiekla aj s celým výpočtom".
Aj keď ide o beletristické rozprávanie, vystihuje Ampérovu náturu. Uznávaný vedec, člen najprestížnejších vedeckých inštitúcií svojej doby, bol veľmi tvorivý ale aj neobyčajne roztržitý, nuž ako čítankový pán profesor. To samozrejme nebola dobrá kvalifikácia pre manželstvo.
Už jeho prvá manželka Júlia sa svadbe dlho bránila, v roku 1799 sa však predsa len zobrali. Zomrela v roku 1804 na tuberkulózu, čo bola príčina ďalšej dlhej Ampérovej depresie. Zostal sám s pocitmi viny, pretože počas krátkeho manželstva pre svoju prácu rodinu často opúšťal.
Jeho druhé manželstvo s Jean dopadlo ešte horšie. Mali spolu dve dcéry, ale nerozumeli si. Aj keď ich nikdy nerozviedli, veľkorysý Ampére venoval po smrti svokra manželke a dcéram 170-tisíc frankov. Keď v júni 1836 v Marseille na inšpekčnej ceste jeden z najväčších fyzikov histórie zomiera, je v tak zlej finančnej situácii, že jeho dcéra má veľké problémy, aby zaplatila liečenie a pohreb.
Napriek tomu všetkému - alebo skôr práve preto - má na náhrobku napísané: "Bol rovnako dobrý a prostý, ako bol veľký."
Autor: MICHAL AČ
