skupiny sovietskej KGB, známej pod názvom ALFA. Rovnako ako ostatní, ktorí sa 27. decembra 1979 zúčastnili na útoku na prezidentský palác v Kábule, je na to, ako vtedy splnil bojovú úlohu, patrične hrdý. Inváziu do Afganistanu, ktorá sa začala presne pred 25 rokmi, hodnotia dnes Rusi rozporuplne.
Pokus urobiť z feudálneho Afganistanu ďalší komunistický satelit Sovietského zväzu bol vopred odsúdený na neúspech, ale kým na to v Moskve prišli, uplynulo desať rokov. Od decembra roku 1979 až do februára 1989, keď sovietska armáda z Afganistanu musela odísť, zahynulo asi milión Afgancov.
Podľa oficiálnych ruských zdrojov prišla sovietska armáda v horách Hindukúša o 15-tisíc vojakov (neoficiálne údaje hovoria o 40-tisícoch), 54-tisíc Rusov bolo zranených.
Geopolitické dôsledky fatálnej chyby sovietskeho vedenia žneme dodnes. Vojna porodila neskrotných mudžahedínov, krutých talibov, pomohla zrodu a rozkvetu hnutia al-Káida i jeho vodcu Usáma bin Ládina a táborom, kde sa cvičili profesionálni teroristi i mínovým poliam, na ktorých dnes zomierajú ľudia. Využili ju narkobaróni, ktorí sa v povojnovom chaose cítia ako ryby vo vode. Vojenské dobrodružstvo Sovietov v Afganistane pravdepodobne urýchlilo aj rozpad Sovietskeho zväzu.
Všetko sa začalo 27. decembra z vojenského hľadiska šialeným útokom na sídlo afganského prezidenta Amina. O udalosti bolo napísaných niekoľko kníh a stovky článkov, zostáva ale tajomstvom. Po štátnom prevrate v Afganistane v apríli 1979 sa v Kremli začali obávať, že by sa im situácia u južných susedov mohla vymknúť z rúk.
Toľko pritom do zaostalej krajiny investovali, poslali tam negramotných vojenských poradcov i sovietských inžinierov, ktorí strkali pastierov do panelákov a snažili sa zo žien zhodiť burky zahaľujúce ich tvár i telo. Toľko peňazí poslali na výstavbu ciest, závodov a elektrární. Pustiť hornatú krajinu, o ktorú sa v minulosti márne veľakrát pokúšali Angličania, nebolo možné.
V apríli 1979 sa moci v Kábule ujal pyšný Amin. Nepočúval tak, ako by si v Moskve želali, paktoval tajne s Američanmi. V Kremli sa šírili zvesti o amerických špeciálnych jednotkách, ktoré sú pripravené obsadiť krajinu. Leonid Brežnev prepadol panike. O invázii ho údajne presvedčil minister obrany Dmitrij Ustinov a šéf KGB Jurij Andropov.
Operácia sa pripravovala v úplnej tajnosti. V noci z 24. na 25. decembra 1979 sa 40. armáda dala do pohybu a začala prekračovať hranice. Medzitým sa v Kábule chystala akcia, ktorej cieľom bolo zbaviť krajinu jej vodcu. Sovietski poradcovia ani po niekoľkoročnom pôsobení v krajine nepochopili, že v Afganistane má svojho vodcu každé údolie.
Amin bol len figúrkou, ktorá ťažko ovládala časť metropoly. Ako figúrka aj zomrel. V spodnej bielizni a s infúziou zavedenou do žily. Deň pred útokom na palác sa ho totiž neúspešne pokúsil otráviť sovietsky špión, ktorý sa votrel medzi Aminove služobníctvo ako kuchár. Sovietski lekári, ktorí sa starali o zdravie Aminovej rodiny, ale o pláne na likvidáciu nevedeli, a tak prezidenta zachránili. Predĺžili mu život o 24 hodín. Zabili ich krajania spolu s Aminom.
Sovietske špeciálne skupiny KGB "Grom" a "Zenit" sa prezliekli do afganských uniforiem a aby sa odlíšili v boji od protivníka, navliekli si na rukávy biele pásky. Amin pochopil, že nejde o povstanie vlastných až vo chvíli, keď pod oknami počul ruské nadávky.
Strata nemilovaného vodcu obyvateľov veľmi nebolela. Niektorí dokonca, keď do Kábulu vošli sovietske tanky, mávali na vojakov. Namiesto Amina dosadila Moskva pokorného Babraka Karmala a vojaci rozdávali ľuďom sušienky. Ľudia im ale mávať čoskoro prestali. V horách sa formovali oddiely afganských mudžahedínov, v susednom Pakistane vznikala armáda fúzatých mužov, podporovaných USA, Iránom, Saudskou Arábiou i Čínou.
Po šiestich rokoch bojov opustila približne polovica afganského obyvateľstva svoje domovy. A slávny poradca Bieleho domu Zbigniew Brzezinski upokojoval americké vedenie: "Máme historickú šancu dopriať Sovietom ich vlastný Vietnam." Jeho slová sa naplnili.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
