Podľa jednej verzie udalostí sa skupine idealistov podarilo zachrániť kus ohrozenej prírody. Podľa druhej verzie študenti, ekologickí aktivisti a prominenti porazili arogantnú politickú moc, ktorá si chcela presadiť svoje proti vôli ľudí. Ďalšia opisuje brutálny zásah polície proti demonštrantom a posledná hovorí o zrode ekologického hnutia v susednom Rakúsku. To všetko sa stalo neďaleko slovenských hraníc, pri mestečku Hainburg, 19. decembra 1984.
Dramatický boj sa začal celkom potichu. Dolnorakúske ministerstvo poľnohospodárstva povolilo koncom novembra 1983 výstavbu vodného diela pri Hainburgu. Posledné neporušené a vzácne lužné lesy Rakúska mala zničiť elektráreň.
Nová hrádza by znamenala obrovský zásah do prírody. Museli by sa vyrúbať stovky hektárov vzácneho lužného lesa a hrádza by oddelila zvyšok lesa od životodarných záplav a znížila by kvalitu spodnej vody. To vyhnalo do ulíc najprv stovky, a potom tisícky ľudí rôznych profesií, vekových kategórii a politickej príslušnosti. Spájal ich boj za dobrú vec, ale aj arogantnosť moci.
Krajinská aj spolková vláda protesty od počiatku ignorovala. Vtedajší rakúsky kancelár Fred Sinowatz v apríli 1984 sebavedome vyhlásil: "Hainburg bude postavený, o tom niet pochýb."
Ochranári nemali proti sebe len vládu sociálnych demokratov a slobodných. Výstavbu podporila aj časť opozičných ľudovcov. Pridali sa odbory, ktoré zacítili nové pracovné príležitosti, dolnorakúska vláda a spoločnosť Donau-Kraftwerke, ktorá mala elektráreň postaviť.
Nebol to konflikt medzi ľavičiarmi a pravičiarmi. Spor rozdelil obyčajné domácnosti aj všetky politické strany. Máloktorá téma v novodobých rakúskych dejinách tak polarizovala spoločnosť. Ľudia vládnemu táboru vyčítali, že sa mega projekt rozhodol presadiť bez akejkoľvek verejnej diskusie. To rozhodlo, že na svoju stranu získali aj vplyvné médiá.
V polovici decembra 1984 ľudia obsadili Stopfenreuther Au pri Hainburgu. Zmobilizovalo sa takmer 20 občianskych a ekologických združení. Už 8. decembra prišlo na tzv. adventný večer asi päťtisíc ľudí. O dva dni neskôr začali vlastnými telami brániť robotníkom pri klčovaní lesa.
Média hlásili prvé zrážky - dvoch ľudí zranili, troch zatkli. Demonštranti vytvárali ľudské reťaze. S každým policajným zásahom ich počet stúpal. "Budem lesy pri Hainburgu brániť proti divokému a zaslepenému priemyslu ako lev," vyhlásil vtedy nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz.
Nervozita rástla aj na druhej strane barikády. Minister vnútra Karl Blecha vyhlásil: "Kým ja budem ministrom vnútra, urobím všetko preto, aby v Rakúsku nevládla anarchia." Bojovne naladené boli aj odbory, ktoré sa báli, že ich ľudia prídu o prácu. "Čoskoro napochodujeme do lesov nie preto, aby sme demonštrantom zaželali pokojné Vianoce, ale aby sme ich donútili stráviť nový rok doma," vyhrážal sa Josef Kerschbaum.
Vláda urobila posledný pokus a zónu uzavrela. Ľudia napriek tomu prišli. Devätnásteho decembra sa proti sebe postavilo osem stoviek policajtov a tri tisícky demonštrantov. Násiliu už nemohol nikto zabrániť. Podľa oficiálnych informácií bolo zranených 19 demonštrantov, svedkovia vtedajších udalostí sú v hodnotení tvrdší. "To nebol zásah právneho štátu, ale brutálne násilie," spomína si novinár a vtedajší predseda novinárskych odborov Günther Nenning.
Devätnásty december všetko zmenil. Kancelár Sinowatz vyhlásil "vianočné prímerie", práce zastavil a prisľúbil projekt prehodnotiť. V roku 1990 začala vláda pripravovať vytvorenie Národného parku Donau-Auen (dunajské lužné lesy). Najväčšia súvislá a nenarušená oblasť lužných lesov v strednej Európe bola za národný park slávnostne vyhlásená v októbri 1996.
"Po Hainburgu je všetko iné," komentoval neskôr spravodajský magazín Profil. V decembri 1984 sa Rakúšanom podarilo nielen zachrániť kus prírody, ale vyhrať boj o moc. Politici dostali príučku z demokracie. Boli si vedomí, že nič podobné si už v budúcnosti nemôžu dovoliť. Po Hainburgu vznikla strana Zelených a mnohé ekologické združenia. Získali silu a vplyv. Životné prostredie sa stalo pojmom a Rakúšania sa naučili využiť svoje práva.
