Obrazy Paula Kleeho sú popri Dalí, Klimtovi či Miróovi asi najčastejšie reprodukovanými výtvarnými dielami. Kto by nepoznal oleje a akvarely prežiarených farieb, s patinou a škvrnami, plné fantastických postáv, znakov, záhadných písiem a číslic. Klee je dodnes značka a miláčikom odbornej aj laickej verejnosti. Narodil sa 18. decembra 1879, pred 125 rokmi.
Väčšina ľudí si jeho meno spája s maľbou, okruh záujmov Paula Kleeho však siaha oveľa ďalej. Bol skvelým grafikom, hudobníkom, filozofom, básnikom, estetikom, kritikom a teoretikom umenia a vplyvným pedagógom. Bol systematikom, ktorý sa stále pohyboval medzi umením a vedou, medzi neviazaným experimentom a prísnou matematikou, medzi maľbou a hudbou. Jeho písanie bolo maľbou a maľovanie písaním. Mal blízko k básnikom Novalisovi a Goethemu, miloval Mozarta a Bacha.
"U Kleeho, človeka silne filozofického založenia, je básnik úzko spojený s maliarom, ako je už zrejmé z lakonicko-poetických názvov, ktorými opatril svoje obrazy. Mágia slov je intímnym sprievodcom týchto obrazov a stupňuje účinok línií a farieb," konštatovala Carola Giedionová-Welckerová, editorka prvého vydania Kleeovej poézie v roku 1946. A názvy prác ako Diana v jesennom vetre či Revolúcia viaduktu jej slová potvrdzujú.
Paul Klee sa narodil v rodine nemeckého učiteľa hudby žijúceho vo Švajčiarsku. K maľovaniu ho pritiahla stará mama. "Moja stará mama, pani Fricková, ma veľmi skoro učila kresliť pastelkami. Ako podklad mi slúžil špeciálne mäkký toaletný papier, takzvaný hodvábny," píše Klee vo svojich zápiskoch z rokov 1898 až 1918.
Dlho sa rozhodoval medzi výtvarným umením a hudbou, čo sa skončilo ich stálym prelínaním. Doživotné nadviazanie na hudbu, sám hral na husle v Bernskom orchestri, potvrdil aj v roku 1906, keď si za manželku vzal pianistku Lilly Stumpfovú.
Klee začal tvoriť v čase, keď sa v umení diali prelomové zmeny. Začiatok 20. storočia znamenal boom nových umeleckých štýlov - kubizmus, futurizmus, dadaizmus, ale aj abstraktnej maľby, ktorej bol Klee po krátkej prestávke grafickej tvorby verný celý život.
Napriek tomu, že na jeho maľbu mali vplyv takmer všetky novodobé maliarske štýly, maľba detí a duševne chorých, grafiti z mestských múrov, ľudové umenie či podmaľby na skle, najčastejšie je zaraďovaný k prúdom kladúcim dôraz na vykreslenie ľudských duševných poryvov - expresionizmu.
V roku 1912 sa skutočne aj stretáva s maliarmi z okruhu nemeckej expresionistickej skupiny Der Blaue Reiter (Modrý jazdec), ktorá sa však rýchlo - následkom prvej svetovej vojny - rozkladá August Macke a Franz Marc padli, Vassilij Kandinskij emigroval do Ruska.
Na začiatku Klee bojoval s farbou. V rokoch 1908 až 1911 tvoril takmer výlučne monochrómne akvarely, kresby a grafiky. V roku 1914 odchádza so svojimi priateľmi na výlet do Afriky, ktorý bol pre neho silným zážitkom. Cestou späť do Európy prichádzal so zavretými očami, aby si vizuálne dojmy zachoval. "Farba ma zasiahla, viac ju nemusím prenasledovať. To je význam tohto požehnaného momentu. Farba a ja sme jedno. Som maliar."
Nasledujúcim zážitkom bola smrť blízkeho priateľa Franza Marca a účasť vo vojne. Po jej skončení má v roku 1920 prvú veľkú výstavu, keď v Mníchove prezentuje 362 prác. Začína učiť na preslávenej škole Bauhaus ako majster formy v skle, freske a knižnej väzbe.
Po raketovom vzostupe prichádza ďalší úder, keď v Nemecku silnie nacistická moc. Klee sa vracia aj s rodinou z Düsseldorfu, kde učil na Akadémii umení, do Bernu. V roku 1937 nacisti označili jeho umenie za zvrhlé a v nemeckých múzeách mu zhabali 102 obrazov. Sedemnásť z nich uviedli na smutne preslávenej výstave Entartete Kunst, ktorá predstavovala umelcov nepohodlných nastupujúcemu režimu. Klee nemôže učiť, zosmiešňujú ho v médiách a atakuje ho polícia.
Medzitým ho zachvacujú prvé príznaky systemickej sklerodermie, bolestivej autoimúnnej choroby, ktorej rýchly priebeh mu dovolí pracovať už iba päť rokov. V tom čase tvorí pre neho dovtedy neobvyklé veľkorozmerné formáty a do popredia sa dostáva tematika smrti, predznamenanie blízkeho konca. Paul Klee zomiera 29. júna 1940. Zanechal po sebe takmer desaťtisíc prác.
