FOTO - ARCHÍV
Správy socialistickej Československej televízie na začiatku 80. rokov minulého storočia prinášali okrem správ o šťastných severokórejských či bulharských pracujúcich aj komentáre o umierajúcich černochoch v uliciach kapitalistickej Ameriky a zábery na ženy zo západnej Európy, ktoré protestujú proti rozmiestňovaniu rakiet NATO na území svojich krajín. Neskôr sa ukázalo, že mnohé z týchto akcií platila a propagandisticky podporovala Moskva. Ich odpor však na rozhodnutie NATO umiestniť v západnej Európe americké rakety Pershing 2 a strely s plochou dráhou letu ako odpoveď na sovietske rakety SS-20 na území krajín Varšavskej zmluvy nestačil. Pershingy z Európy odišli až vtedy, keď si Sovieti uvedomili, že nemajú na preteky s Američanmi a rozhodli sa brať vážne rozhovory o odzbrojení. Rakety oživili mierové hnutia a dali silný impulz ľavicovo - zeleným spolkom v Európe. V nedeľu uplynie 25 rokov od rozhodnutia NATO rozmiestniť nové Pershingy na svojich európskych základniach.
Hovorili tomu dvojité rozhodnutie, alebo dvojkoľajná trať. Na jednej strane bude Západ a hlavne Američania tlačiť Sovietov do rozhovorov o odzbrojení a na druhej strane ich budú strašiť novými raketami.
Silným impulzom na toto rozhodnutie, ktoré nebolo ani finančne a pre mnohých členov NATO ani vnútropoliticky únosné, bola sovietska invázia do Afganistanu. Sovieti sa podľa stratégov NATO začali príliš rozťahovať a ocitli sa len niekoľko stoviek kilometrov od ropných polí v štátoch Perzského zálivu. Navyše v Kremli sedel Leonid Brežnev a k dohodám o odzbrojovaní sa príliš nemal.
Generalita NATO sa dohodla, že od roku 1983 rozmiestni v západnej Európe 464 nových striel s plochou dráhou letu Tomahawk a 108 Pershingov II. Mali schopnosť niesť jadrové hlavice a v NATO verili, že budú držať Moskvu v napätí.
Svet už od 60. rokov žil v strachu z atómovej vojny. Na oboch stranách železnej opony existovali plány, čo bude, ak tí zlí zaútočia a verilo sa, že to nikdy nepríde. Hovorilo sa o tom, ako sú socialistické rakety namierené na európske metropoly a naopak rakety NATO namierené na Moskvu.
Keď NATO oznámilo, že do Británie, Holandska, západného Nemecka, Talianska a Belgicka dovezie ďalšie raketové systémy, oživilo to umierajúce mierové hnutia na Západe. Po konci vietnamskej vojny nemali agendu a Pershingy im ju dodali.
Začala sa vlna demonštrácií. Spájali sa ekológovia, kresťanské hnutia, matky, feministky a pacifisti. Išlo o milióny ľudí. V Británii si postavili stanové mestečká pri základni Greenham, protestovali v talianskom Comise, v západnom Nemecku. Televízie v socialistickom bloku donekonečna ukazovali zábery živej reťaze okolo Greenhamu, v ktorej stálo 30-tisíc ľudí. Popularita zelených strán prudko stúpala a mnohé sa prvýkrát v histórii dostali do parlamentov.
Sovieti sa z toho tešili. Mali nátlakovú skupinu a finančne ju podporovali. Vtedajší šéf CIA pred kongresovou komisiou v roku 1982 povedal, že z Moskvy ide západnému mierovému táboru 100 miliónov dolárov ročne. Niekoľko aktivistov v ich krajinách obvinili z prijímania peňazí od nepriateľa.
"Mierové hnutia na Západe sú veľmi efektívne, skutočne sa ich boja," napísal v úvodníku moskovskej Pravdy Jurij Žukov.
Kritici mierových hnutí zase hovorili, že ich strach z atómovej bomby im zatemňuje mozgy a nevidia rozdiel medzi demokratickým Západom a totalitným Sovietskym zväzom.
Rakety nakoniec do Európy priviezli. Plne funkčné boli až od roku 1985. To však už v Moskve vládol Michail Gorbačov a spolu s Ronaldom Reaganom začali opatrne postupovať k odzbrojovacím dohodám. Američania hovorili, že to bolo preto, že Sovietom došli peniaze a zistili, že nemajú na Pershingy.
V roku 1987 podpísali dohodu o zákaze rakiet stredného doletu s jadrovými hlavicami. Do štyroch rokov všetky Pershingy z Európy zmizli.
