FOTO - ČTK
Antonín Novotný bol v poradí tretím československým komunistickým, alebo ako sa vtedy vznešene hovorilo, robotníckym prezidentom. Nebyť toho, že režim doviedol k jeho prvej veľkej kríze v šesťdesiatych rokov, dnes by si ho pamätal málokto. Zaslúžene mu totiž patrí titul najnudnejšieho československého prezidenta. Napriek tomu stál na čele našich bratských národov jedenásť rokov. Narodil sa v Prahe 10. decembra 1904, pred sto rokmi.
Od svojich predchodcov Gottwalda a Zápotockého sa v mnohých ohľadoch líšil. Bol o generáciu mladší a na rozdiel od nich nepatril medzi zakladateľov komunistickej strany. Do KSČ však vstúpil krátko po jej založení v roku 1921.
Svojim predchodcom sa naopak podobal tým, že jeho formálne vzdelanie sa skončilo učňovkou. Bol posledným a zároveň vlastne aj jediným na slovo vzatým robotníckym prezidentom, naozaj sa totiž dlhodobo živil rukami. Za prvej republiky väčšinou pracoval ako zámočník, popri tom bol straníckym aktivistom. Plateným aparátnikom sa stal až v roku 1937 v Hodoníne pri slovenských hraniciach. Rok na to mu však komunistickú stranu zakázali a on sa vrátil do fabriky. Za účasť na ilegálnej činnosti bol v rokoch 1941 až 1945 väzňom nacistického koncentračného tábora Mauthausen. Dlho sa o ňom tvrdilo, že tam donášal gestapu.
Novotného skutočná stranícka kariéra sa začala po vojne. V roku 1945 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru komunistickej strany v Prahe, rok na to členom ústredného výboru strany. Ako šéf pražskej organizácie komunistov zohral významnú úlohu pri puči vo februári 1948.
Novotného raketový nástup do najužšieho vedenia umožnili krvavé vnútrostranícke čistky a odstavenie jeho rivala Rudolfa Slánského. V roku 1951 ho Gottwald urobil tajomníkom ústredného výboru.
Po smrti vodcu československého proletariátu sa funkcie šéfa strany a štátu rozdelili. Prezidentom sa v roku 1953 stal Antonín Zápotocký, prvým tajomníkom strany Novotný. Bolo to obdobie zmierňovania medzinárodného napätia a konca najhoršieho komunistického teroru, v Československu začala rásť životná úroveň a ľudia si po predchádzajúcom období vydýchli.
Po Zápotockého smrti v roku 1957 bol Novotný s pomocou sovietskeho lídra Nikitu Chruščova prekvapujúco zvolený za prezidenta republiky. Personálne rozdelenie oboch funkcií bolo vždy znakom krízy režimu, a ich zjednotenie v jednej osobe symbolizovalo naopak jej prekonanie, spôsobené prechodným zaváhaním sovietskych súdruhov po Stalinovej smrti.
Novotný bol na československé pomery nebývalo nudným a nenápadným prezidentom, človekom bez štipky charizmy i intelektuálnych záujmov. Mal veľmi obmedzené videnie sveta, a jeho verejné vystúpenia plné slovných skomolenín a svojrázne vyslovovaných cudzích slov vyvolávali všeobecné pobavenie.
Pamätným sa stalo Novotného vyhlásenie z roku 1960, že bol v Československu vybudovaný socializmus, čo sa dostalo aj do nového názvu štátu. Následné amnestie umožnili, aby sa z väzníc dostala väčšina ľudí odsúdených v politických procesoch päťdesiatych rokov. Aj to prispelo k určitému uvoľneniu pomerov, ktoré sa však Novotný snažil udržať vo veľmi úzkych medziach. Keďže bol napríklad sám jedným z vinníkov procesov, dôsledne bránil ich revízii a súhlasil iba s omilosťovaním odsúdených.
Keď v roku 1967 zistil, že sa mu situácia začína vymykať z rúk a chcel opäť nasadiť tvrdší kurz, bolo už neskoro. Časť strany dúfajúca v možnosť čiastočnej reformy systému presadila v januári 1968 Novotného odvolanie z funkcie. V marci musel pod tlakom verejnosti abdikovať aj z funkcie prezidenta. V máji mu bolo dokonca zastavené členstvo v strane.
Stalo sa zvykom zviesť na Novotného zodpovednosť za všetko, za čo mohli aj mnohí iní. Najprv mu vyčítali, že vládol príliš tvrdou rukou a bol príliš konzervatívny, na začiatku normalizácie bol zase príliš mäkký a nechal veci dospieť až k ohrozeniu komunistického zriadenia v krajine.
Zvláštnou kapitolou je Novotného vzťah k Slovensku. Slovákom vždy hlboko nedôveroval a bol jedným z iniciátorov procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Trpel vraj obavami, že súdruhovia spoza Moravy usilujú o jeho život. Na Slovensku sa vždy správal veľmi arogantne a sympatie si tu nezískal ani novou centralistickou ústavou z roku 1960, ktorá rušila posledné zvyšky autonómie Slovenska.
Určitú satisfakciu získal v Čechách po tom, čo ľudia zakúsili husákovskú normalizáciu. Na stenách sa objavovali nápisy "Novotný, vráť sa, všetko je odpustené." Členstvo v strane síce Novotnému začiatkom 70. rokov v tichosti vrátili, do vysokej politiky však už späť nemohol. Zomrel ako dôchodca v roku 1975.
