Mária Terézia

Pre 230 rokmi dostali deti v Rakúsku a českých krajinách nezvyčajný mikulášsky darček od samotnej panovníčky. Mária Terézia vydala Všeobecný školský poriadok. Jeho uplatňovaním sa prvýkrát školstvo na území habsburskej monarchie usilovalo vzdelávať všetkých obyvateľov, bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska či pohlavie. V každej dedine mala byť popri fare aj škola, v ktorej by sa deti učili trivium - čítať, písať a počítať. Položili sa základy všeobecnej gramotnosti.

Po nástupe na trón musela Mária Terézia obhajovať svoje nároky vojnami. Jej otec, rímsko-nemecký cisár Karol VI. ju síce ustanovil vládkyňou všetkých krajín habsburskej ríše, ale Prusku a Bavorsku sa takéto riešenie nepozdávalo. Snažili sa ukrojiť si z jej dedičstva niečo pre seba.

Konflikt sa pre mladú panovníčku skončil napokon úspešne. Vojny o rakúske dedičstvo však ukázali slabosť ríše. Mocnárstvo zaostávalo hospodársky. Medzi obyvateľstvom habsburských krajín boli stále hlboko zakorenené stredoveké povery a tradície, ktoré pramenili z nevzdelanosti širokých ľudových vrstiev.

Bolo jasné, že treba začať s reformami. V západnej časti ríše, v takzvaných dedičných krajinách, k nim Mária Terézia hneď pristúpila. Začala reformovať štátnu správu, súdnictvo, armádu. Dala vypracovať súpis pozemkovej držby, ktorý vošiel do dejín ako tereziánsky kataster. Na jeho základe mohla presne vymeriavať dane. Panovníčka položila základy modernej zdravotníckej starostlivosti, zmeny sa nevyhli ani cirkvi, v roku 1773 zrušili rád jezuitov.

Ako jedna z posledných oblastí prišlo v roku 1774 na rad školstvo. Svetlo sveta uzrel Všeobecný školský poriadok, ktorého hlavným autorom bol Ignác Felbiger. V duchu osvietenstva požadoval vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát tak deklaroval záujem, aby všetci jeho obyvatelia dostali aspoň základné vzdelanie. Táto skutočnosť mu zároveň dávala šancu ideovo pôsobiť na poddaných. Tí mali byť vychovávaní v duchu záujmov panovníckeho domu.

Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od 6 do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvýkrát aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelávania.

Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného. Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti sa v nich od jedného učiteľa učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách pribúdala výučba znalostí potrebných pre remeslo.

Felbiger bol zástancom oddeleného vyučovania chlapcov a dievčat. Dievčatá mali učiť učiteľky.

Poriadok nepoznal žiadne sankcie za porušovanie dochádzky. Zväčša záležalo na prístupe konkrétneho učiteľa. Tresty za nedodržiavanie dochádzky zaviedol v roku 1781 syn Márie Terézie Jozef II. Deti na vidieku mali úľavy v letných mesiacoch počas vrcholiacej žatvy.

V krajských mestách boli štvortriedne hlavné školy. Štyria učitelia tu okrem trivia vyučovali náboženstvo, latinčinu, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometriu, kreslenie a základy hospodárstva.

Normálne školy slúžili na prípravu budúcich učiteľov triviálnych škôl. Každý adept učiteľstva musel zložiť odbornú skúšku a učitelia, ktorí už pôsobili v praxi, si tu dopĺňali vedomosti.

Na ľudové školy nadväzovali 4-ročné latinské gramatické školy. Tu sa kládol dôraz na vyučovanie latinčiny, nemčiny a dejepisu. Po ich absolvovaní pokračovali vybraní žiaci v dvojročnom štúdiu na gymnáziách.

Kto mal záujem študovať na univerzite, postúpil po skončení gymnázia na dvojročné lýceum, kde sa venovala pozornosť štylistike, rétorike, filozofii, gréčtine, matematike a fyzike.

Na vyšších školách učiteľ žiakom onikal. Ak niektorý študent neposlúchal, tykal mu tak dlho až sa polepšil. K ďalším trestom patrila čierna kniha a lavica hanby. Naopak, ako pochvala slúžila kniha cti a lavica cti.

Skúška sa konala každý mesiac a mala písomnú formu. Okrem toho podstupovali študenti každý polrok semestrálnu skúšku.

Reforma školstva vo východnej časti ríše - Uhorsku, prišla na rad v roku 1777. Panovníčka ju nariadila osobitnou študijnou osnovou podobnou Všeobecnému školskému poriadku pod názvom Ratio educationis.