Asi päť minút po polnoci z 2. na 3. decembra 1984 otriasol indickým mestom Bhopál výbuch. Väčšina obyvateľov stredoindického mesta spala a netušila, že došlo k jednej z najväčších priemyselných katastrof v dejinách ľudstva, ktorá si do dnešných dní vyžiadala najmenej 20-tisíc obetí. Odvtedy uplynulo 20 rokov.
V osudnú noc v nádrži amerického koncernu Union Carbide povolil bezpečnostný ventil a do ovzdušia uniklo 40 ton jedovatého plynu - metylizokyanatanu, ktorý sa používal na hubenie škodcov v poľnohospodárstve. Biely oblak dymu unikal z nádrže číslo 610 a vietor ho zavial do najchudobnejšej časti mesta Džaj Prakaš Nagar.
Ľudia sa prebúdzali na to, že začali kašľať a štípali ich oči. "Po polnoci začal náš malý syn plakať. Mysleli sme si, že má hlad. Vstal som a prihrial som mu mlieko. Ukázalo sa však, že neplače od hladu. O chvíľu začali páliť oči aj nás a začali sme kašľať. Keď sme vyšli von, zistili sme, že ulice sú plné utekajúcich ľudí," spomína v dokumente Českej televízie na tragédiu zamestnanec továrne. Ulice sa zakrátko zaplnili ľuďmi s pľuzgiermi a opuchmi na tvári, zvíjajúcimi sa od bolesti. Jed rozleptával pľúca, oči, spôsoboval ochabnutie nervového systému. Keď sa ráno rozvidnelo, naskytol sa hrozný obraz. Na uliciach a v chatrčiach ostali stovky mŕtvych a v najbližších dňoch ich počet narástol na 7-tisíc.
Dnes sa počet obetí odhaduje na 20-tisíc. Tragédia však stále potichu pokračuje. Jej následky nesú vnuci tých, čo ju prežili, v podobe rakoviny a telesných i psychických defektov. Podľa dostupných informácií je zdravotne postihnutých asi 150- až 200-tisíc ľudí. Žiadateľov o odškodné je viac ako 600-tisíc.
Nemocnice sa zakrátko zaplnili, no lekári nevedeli, aké protilátky im podávať, pretože nepoznali zloženie plynu. To vedenie spoločnosti údajne odmietalo zverejniť a odvolávalo sa na obchodné tajomstvo.
Spoločnosť síce priznala morálnu zodpovednosť, obvinenia z nedostatočných bezpečnostných opatrení odmietla. Tvrdila, že išlo o zlyhanie pracovníka či o sabotáž. Únik plynu pritom spoločnosť zaznamenala niekoľkokrát už pred tragédiou, no napriek upozorneniam nič nezmenila.
Objavili sa aj informácie, že vedenie spoločnosti o bezpečnostných rizikách vedelo. Žiadne varovanie pred výbuchom, ale ani krátko po ňom nevyslalo. Na to, aby sa udalosť neskončila tragicky, stačilo pritom málo - utesniť poriadne okná, prikryť si oči mokrou utierkou. Navyše sa nespustilo ani poplašné zariadenie v chemickom závode. Bolo vypnuté.
Spoločnosť Union Carbide krátko po tragédii z Indie odišla. Nasledovali zdĺhavé spory o odškodnenie. V najviac zasiahnutých bhopálskych chudobných štvrtiach dostalo do roku 1993 odškodnenie len 7-tisíc žiadateľov. Hoci indická vláda požadovala náhradu škôd vo výške 3,3 miliardy dolárov, nakoniec sa po piatich rokoch koncern s indickou vládou dohodol na odškodnom 470 miliónov dolárov.
Takáto kompenzácia len vyvolala ďalšie rozhorčenie a kritiku. Na jedného poškodeného vychádzalo 300 až 500 dolárov. Ani tieto peniaze sa však nedostali priamo k poškodeným. Až v júli tohto roku Indický najvyšší súd rozhodol, ako a komu vyplatia zvyšnú časť odškodného vo výške 330 miliónov dolárov.
Za tragédiu dodnes nikoho nepotrestali. Bhopálčania na demonštráciách najčastejšie volajú po smrti vtedajšieho šéfa pobočky koncernu Warena Andersona. Tomu sa darí úspešne vyhýbať súdu. Spojené štáty ho 16 rokov odmietali vydať s odôvodnením, že nie je známe miesto jeho pobytu. Na "Ládina Západu," ako Andersona v Indii volajú, dokonca vydali aj medzinárodný zatykač. V roku 2002 ho aktivisti Greenpeace objavili v jeho honosnej vile v New Yorku a odovzdali mu predvolanie pred súd. Anderson však vyhlásil, že sa necíti vinný.
Greenpeace upozorňuje, že zamorený priestor dodnes nikto nevyčistil. Koncern Dow Chemicals, ktorý kúpil Union Carbide v roku 1999, odmieta zodpovednosť za tragédiu a odstraňovanie škôd.
Autor: MIROSLAVA KERNOVÁ
