V auguste 1939 sa Nemecko a Sovietsky zväz dohodli na rozdelení sfér vplyvu vo východnej Európe. Sovietsky zväz získal príležitosť splniť si dávnu túžbu - rozšíriť svoje hranice na bývalé územia cárskeho Ruska. Zámery začal realizovať hneď v septembri záberom najvýchodnejších poľských oblastí. Začiatkom októbra nanútil pobaltským krajinám umiestnenie svojich vojenských jednotiek na ich územiach. O rok už bolo celé Pobaltie súčasťou jeho impéria. Ostávalo Fínsko. To však sovietske podmienky odmietlo. Pred 65. rokmi - 30. novembra 1939 - sa začala sovietsko-fínska vojna.
V októbri 1939 predložila Moskva Fínsku ultimatívne požiadavky. Žiadala prenájom polostrova Hanko pri ústí Fínskeho zálivu a posunutie celej hranice zhruba o 10 kilometrov na západ. Stalin chcel predovšetkým zmenu hraníc na Karelskej šiji, ktorá sa mala posunúť z vtedajších 25 na 60 kilometrov od Leningradu. Pre Fínov to bolo neprijateľné. Na požadovaných územiach bola sústredená zhruba tretina ich priemyslu. Celá krajina sa postavila za vládu, ktorá požiadavky Moskvy odmietla.
Zámienkou na napadnutie Fínska sa stala streľba na sovietskych pohraničníkov v dedine Mainila. Archívy neskôr dokázali, že príkaz na jej začatie vydal sovietskym jednotkám ministerstva vnútra tajomník komunistickej strany leningradského kraja Andrej Ždanov.
Už o štyri dni sa na celej dĺžke 1300-kilometrovej hranice od Ladožského jazera po prístav Petsamo pri Barentsovom mori začal útok štyroch sovietskych armád v sile 600-tisíc mužov. Hlavným cieľom bolo prelomiť fínsku obranu na juhu na Karelskej šiji a na východnom fronte prerezať Fínsko na polovicu a zovrieť tak jeho juh do klieští. Celá operácia mala trvať 12 dní.
Ruská početná prevaha bola v pomere 42:1. Na prekvapenie celého sveta však izolovaná ani nie päťmiliónová krajina veľmoci vzdorovala veľmi úspešne. Nedemoralizovali ju ani sovietske nálety na Helsinki. Fínsky hlavný veliteľ, maršal Carl Mannerheim, dlhé roky dôstojník ruskej cárskej armády, sa ukázal ako znalec ruského vojenského myslenia.
Teploty začali v decembri klesať pod 40 stupňov mrazu. Vojakom Červenej armády zamŕzali zbrane, tuhla strava a omŕzali im ruky aj nohy. V olivovozelených uniformách boli na snehu ľahkým terčom pre fínskych ostreľovačov.
Na Karelskej šiji zadržal postup Sovietov systém niekoľkých nedokonalých opevnení známy pod hrdým menom Mannerheimova línia. Nepomohla im ani výrazná prevaha v počte tankov. Už po piatich dňoch ich stratili 80. Pričinili sa o to aj molotovove kokteily zo 40 000 fľašiek, ktoré uvoľnil fínsky liehový monopol.
Skutočnou pohromou sa stali pre Rusov boje v severských lesoch pri východnej hranici. Fíni tu od začiatku zvolili partizánsky spôsob boja. Ich biele hliadky sa pohybovali po lesných cestách na lyžiach. V mraze boli ako doma. Problém im nerobil boj ani po troch hodinách lyžiarskej túry. Zboku napádali ruské kolóny, ktoré sa neodvažovali zísť z cesty do lesa. Ich obľúbeným nočným terčom boli červenoarmejci hrejúci sa spoločne pri táboráku. Až do konca vojny sa Rusom situáciu na tomto úseku frontu zmeniť nepodarilo.
Konflikt trval už dva mesiace. Stalin sa rozhodol, že ho musí ukončiť za cenu akýchkoľvek obetí. Začiatkom februára 1940 zmenil velenie. Na Karelskú šiju poslal státisíce nových vojakov. Fíni už svoje straty nemali čím nahrádzať. Navyše im začala dochádzať munícia, pomoci zo zahraničia sa napriek sľubom Švédska a Británie nedočkali. Jedenásteho februára Sovieti ich obranu na oboch krídlach Mannerheimovej línie prelomili.
O niekoľko týždňov odišla fínska delegácia do Moskvy. Ak by Stalin tušil, v akej zlej situácii Fíni v skutočnosti boli, zrejme by nechal svoju armádu vpochodovať až do Helsínk.
Trinásteho marca podpísali prímerie. Vo vojne zomrelo 25 000 Fínov. Fínsko odstúpilo požadované územia, na ktorých žilo 11 percent jeho obyvateľov. Tí sa rozhodli nevyužiť výhody "komunistického raja", radšej opustili domovy a odišli do Fínska.
Aj keď sa konfliktu, ktorý vošiel do dejín ako zimná vojna, venuje v literatúre o 2. svetovej vojne iba okrajový priestor, jeho význam je nesporný. V roku 1970 priznal Nikita Chruščov, že v ňom zahynul milión sovietskych vojakov. Sovietska neschopnosť sa stala jedným z hlavných faktorov, ktorý utvrdil Hitlera v názore, že jeho armády nebudú mať s porážkou ZSSR nijaký problém.
