Daguerre Louis Jacques Mandé

Louis Jacques Mandé Daguerre sa narodil do krásnej doby. Ľudia objavovali a spoznávali svet, prichádzali s vynálezmi. A pohyb, ktorý sa okolo nich dial, túžili zaznamenať. On im to umožnil. Daguerre otvoril cestu k fotografii. Narodil sa 18. novembra 1789, pred 215 rokmi.

Louis Daguerre začínal ako architekt. Keď mal šestnásť, pomáhal stavať kulisy v parížskych divadlách. Iluzionista Pierre Prevost ho zavolal do tímu maliarov a tam svoj talent prejavoval najmä citom pre svetelnú hru.

V roku 1822 ho k spolupráci zavolali Nicolo Isouard a Angelo Banicori, autori hry Aladin a jeho čarovná lampa. V Paríži to vtedy bolo prvé divadelné predstavenie, pri ktorom sa využila nasvietená umelá hmla.

Takto sa začal Daguerrov vynález Diorama - svetelná dráma. Na konci 19. storočia patrila k najvyhľadávanejším zábavám, nielen v Paríži, ale aj v Londýne.

Daguerre sa inšpiroval camerou obscurou. Diváci prichádzali zatienenou chodbou do tmavej miestnosti, v orientácii im pomáhal neviditeľný hlas sprievodcu. Základom Dioramy bolo prehľadné plátno s veľkými rozmermi - 20 x 14 metrov. Na oboch jeho stranách boli obrazy, nasvecované boli zozadu a rôznou intenzitou, podľa toho, akú atmosféru bolo treba vyvolať. Pri zmene farby svetla vychádzali do popredia iné časti obrazov, na plátne vznikal dojem pohybu. Šou bola sprevádzaná aj zvukovými efektami.

Úspech a sláva Dioramy trvali 17 rokov, Daguerre svoje predstavenie za ten čas neustále vylepšoval, bol úplne posadnutý pokrokmi v svetelnej a zvukovej technike. Možno ho považovať za predka filmového priemyslu, ktorý sa rozvinul o 70 rokov neskôr.

Daguerra neprestávalo baviť štúdium perspektívy a popri tom rozmýšľal, ako zaznamenať a zachytiť obraz. Od kamaráta optika sa dopočul o Nicephorovi Niepceovi, ktorý bol vtedy považovaný za špecialistu.

Niepce sa snažil zaznamenať obraz. V roku 1826 sa mu z okna garzónky podarilo urobiť niekoľko rozmazaných obrázkov ulice - nebolo na nich vidieť žiadnych ľudí, lebo to, čo bolo v pohybe, jeho aparát nestihol zaznamenať. Napriek týmto "drobným" nedostatkom možno povedať, že ako prvému sa mu podarilo urobiť niečo, čo sa podobalo na skutočnú fotografiu.

Daguerre chvíľu zvažoval výhody a nevýhody spolupráce a nakoniec sa Niepcea rozhodol vyhľadať. V 20. rokoch 19. storočia bol Daguerre štyridsiatnik, Niepce mal už šesťdesiat. Ich partnerstvo trvalo len niekoľko rokov, Niepce zomrel v roku 1833, Daguerre však v experimentovaní, založenom na Niepcových metódach, pokračoval.

K najväčšiemu objavu dospel náhodou. V jeho technickej skrinke sa na nechránenej, odkrytej platni mimovoľne zjavil obraz. Mohla za to ortuťová para, ktorá unikala z pokazeného termometra. Daguerre teda začal ortuťovú paru využívať. Vyvolával ňou obraz, ktorý zaznamenal na postriebrené medené platne. Tie potom umýval soľným roztokom, aby zabránil ďalšej expozícii. Dva roky sa snažil svoj vynález - nazval ho daguerrotyp(e) - spopularizovať a nalákať naň sponzorov. Keďže sa mu nedarilo, so súhlasom Niepceovho syna ho napokon predal francúzskemu štátu.

V auguste 1839 si Daguerre svoje dielo ešte stihol patentovať v Anglicku a vo Walese, o štyri dni ho však francúzska vláda zverejnila a ponúkla svetu bez toho, že by si s jeho autorstvom robila starosti. Za niekoľko mesiacov manuál k daguerrotypu publikovali v niekoľkých jazykoch. Okrem Angličanov a Walesanov s ním mohol ktokoľvek voľne obchodovať.

V tom istom čase, ako francúzska vláda prijala daguerrotyp, vyhorela Diorama. Diorama bola postavená v tej istej budove, kde Daguerre býval. Niektorí historici tvrdia, že zachované dokumenty svedčia o tom, že Daguerre prosil požiarnikov, aby si Dioramu nevšímali, a radšej zachránili jeho byt, kde mal uložené všetky pracovné nástroje. Z toho by vyplývalo, že Daguerre chcel na svoju prácu silou-mocou upozorniť, aby získal pozornosť a finančnú podporu. Proti tejto špekulácii však stojí argument, že v čase požiaru Dagguere nebol doma. Bol na návšteve u Samuela Morseho, ktorý mu práve ukazoval nový telegraf.