|
FOTO - ARCHÍV |
novembra 1919, pred 85 rokmi.
Horthy sa narodil v roku 1868. Po absolvovaní vojenskej akadémie nastúpil v roku 1886 do služby v rakúsko-uhorskom vojenskom námorníctve. V rokoch 1909 a 1914 bol pobočníkom cisára Františka Jozefa.
Jeho námorná kariéra bola celkom úspešná, stal sa najuznávanejším veliteľom rakúsko-uhorského loďstva a jedným z mála, ktorý sa počas prvej svetovej vojny snažil prevažne pasívnu flotilu primať k aktívnejšej činnosti.
Do konca vojny to dotiahol na kontraadmirála a stal sa posledným veliteľom vojnového loďstva monarchie. Jeho povesť však trochu zatemnilo a do budúcnosti predznamenalo potlačenie vzbury posádok lodí v Boke Kotorskej vo februári 1918. Po ukončení vojny a rozpade flotily sa vrátil na svoje panstvo v Maďarsku. Tam ho zastihlo vyhlásenie komunistickej republiky rád, podporovanej ruskými boľševikmi, aj ponuka, aby v kontrarevolučnej vláde v Szegede zaujal post ministra obrany.
Po príchode do Szegedu v júli 1919 začal Horthy organizovať novú, takzvanú Národnú armádu. Stalo sa tak so súhlasom a pomocou západných spojencov, vyľakaných komunistickou diktatúrou i povojnovým chaosom v krajine. Hľadali silného muža schopného zaviesť poriadok.
Na začiatku augusta republika rád padla, väčšinu územia povojnového Maďarska vrátane Budapešti však obsadili rumunské jednotky. Ambiciózny Horthy sa so svojou armádou osamostatnil od segedínskej vlády a prešiel do juhozápadného Maďarska, kde sa vojsko rozrástlo asi na 30-tisíc mužov a postupne preberalo vládu nad stále rozsiahlejším územím.
Nástup národnej armády väčšinou sprevádzal s Horthyho tichým súhlasom "biely teror" (opak červeného teroru komunistov), ktorého obeťou sa okrem komunistov stávali aj nevinní ľudia, čo s republikou rád nemali nič spoločné vrátane mnohých Židov.
Aby zabránila ďalšiemu rozkladu, vyslala mierová konferencia rokujúca v Paríži, do Budapešti britského diplomata Georgea Russela Clerka. Mal viesť rokovanie o vytvorení novej vlády, ktorá by mala doma reálnu moc a mohlo by ju uznať aj zahraničie. Clerk najprv hrozbami presvedčil Rumunov, aby stiahli jednotky z Budapešti i väčšiny krajiny. Miesta opustené Rumunmi zaberala Horthyho armáda.
Clerk sa skoro presvedčil, že bývalý admirál má v Maďarsku ako jediný reálnu moc a autoritu. Z rôznych dôvodov Horthyho podporovali aj rôzne vrstvy a skupiny spoločnosti, ktoré by ho za normálnych okolností ostro odmietli. Videli v ňom najlepšiu záruku poriadku a ukončenia chaosu a teroru oboch strán. Považovali ho za človeka schopného uchrániť ich pred komunistami i ruskými boľševikmi. Verili, že zabráni rozpadu historického Uhorska. Po dohode s Clerkom mal Horthy otvorenú cestu do Budapešti a tým aj k formálnemu prevzatiu moci.
Prvé jednotky národnej armády obsadili Budapešť 14. novembra 1919. O dva dni neskôr došlo k udalosti, ktorá sa v mytologizovanej forme stala jedným z pilierov neskoršieho horthyovského režimu. Vodca národa prišiel na bielom koni a na čele svojich hrdinských vojakov oslobodil hlavné mesto spod boľševického jarma. (Táto scéna sa mu veľmi zapáčila a rád si ju zopakoval v rokoch 1938 a 1939, keď taktiež na bielom koni vstúpil do Košíc.)
Vo svojom prvom prejave Horthy obyvateľom Budapešti poriadne vynadal. Priklonením sa k liberálno-demokratickej revolúcii v roku 1918 a následnej komunistickej diktatúre vraj neverné mesto "poprelo svoju tisícročnú minulosť, zašliapalo do blata svoju korunu a národné farby, a oblieklo si červené handry".
Armáda je ochotná zabudnúť a ponúknuť bratskú ruku, je však pripravená "mesto upadnuté do hriechu" aj tvrdo potrestať, podľa toho, ako sa bude správať, sľuboval vodca.
Nový parlament, ktorý vznikol z januárových volieb, zvolil v marci 1920 Horthyho aj formálne na čelo krajiny. Keďže zostávalo Maďarsko aj naďalej kráľovstvom, stal sa Horthy oficiálne iba regentom, jeho moc to však neobmedzilo. V marci a októbri nasledujúceho roku odrazil dva pokusy posledného habsburského kráľa Karla o návrat na maďarský trón a mohol sa pokojne venovať konsolidácii systému, ktorý po ňom získal meno.
