Druhú polovicu 15. storočia vyplnila v Anglicku vojna ruží. Stáli v nej proti sebe dve vetvy vládnucej plantagenetovskej dynastie: Lancasterovci v erbe s červenou ružou a Yorkovci, ktorých symbolizovala ruža biela. Obe si robili nárok na trón. Za jednu z hlavných príčin toho, že nevraživosť vyústila do krvavých bojov, ktoré trvali tri desaťročia, považujú historici vládu slabomyseľného lancasterovského kráľa Henricha VI. Panovníkom sa stal po smrti svojho otca Henricha V. už ako dieťa. Korunovali ho, keď mal osem rokov. Stalo sa tak pred 575 rokmi vo Westminsteri - 6. novembra 1429.
Henrich VI. nebol hlupák. Zasadaní kráľovskej rady sa zúčastňoval už ako 15-ročný. Viac ako vládnutiu sa však venoval vlastnej zbožnosti. Jedinú radosť mal pri štúdiu teológie a dejín. Najvýznamnejším prínosom jeho vlády bolo vybudovanie univerzít v Eatone a Cambridgei. Tento prostoduchý panovník bol ľahkou korisťou pre rytierov, ktorí ho obklopovali.
V polovici storočia už bolo jasné, že Anglicko prehrá storočnú vojnu s Francúzskom. Zo všetkých francúzskych dŕžav ostal Angličanom v roku 1451 iba prístav Calais. Vina za to sa kládla kráľovým poradcom. Z vojakov, ktorí sa vracali z Francúzska, si šľachtici budovali súkromné armády. V krajine silnela anarchia, nikto si nemohol byť istý svojím životom ani pôdou. Parlament sa stal miestom na vybavovanie účtov. Baróni beztrestne porušovali zákony a bohatli, zatiaľ čo kráľovská pokladnica zívala prázdnotou.
Nádeje opozície sa upínali na Richarda, vojvodu z Yorku. Okrem kráľa bol jediným mužským potomkom Eduarda III. V nástupníckej línii mal mať dokonca prednosť, pretože jeho predkom bol na rozdiel od Henricha VI. starší z Eduardových synov. Nároky na trón mohol odvodzovať aj zo ženskej línie Plantagenetovcov.
Celé Anglicko sa rozdelilo do dvoch táborov. Yorkovci mali prívržencov prevažne na juhu a vo Walese, kým Lancasterovcov podporoval hlavne sever. Bizarným faktom zostáva, že samotné mesto York bolo oporou červenej lancasterovskej ruže.
Boje prepukli v roku 1455. Išlo však skôr iba o šarvátky ako naozajstné bitky. Víťazní Yorkovci sa uspokojili tým, že zbavili kráľa jeho zlých radcov a vojvoda Richard sa stal lordom protektorom.
Skutočná vojna sa začala v roku 1460. V decembri v bitke pri Wakefielde zabili Richarda. Jeho hlavu nabodli na kopiju a vystavili nad bránou Yorku. Nádejou bielej ruže sa stal jeho najstarší syn Eduard. Svojho otca pomstil dokonale.
V roku 1461 dosiahol nad Lancasterovcami rozhodujúce víťazstvo. Porazil ich v šesťhodinovej bitke pri Towtone, v ktorej padol výkvet lancasterovskej šľachty. Zvyšku zhabali majetok. Víťaza korunovali za anglického kráľa Eduarda IV. Henrich VI. skončil ako väzeň v Toweri, neskôr ho popravili.
Eduard IV. síce v roku 1483 nečakane ako 41-ročný zomrel, pozície Yorkovcov sa však zdali zabezpečené. Mal dvoch synov - starší Eduard sa stal jeho nástupcom. Pohromou sa im nestali Lancasterovci, ale načakane ich strýko Richard. Ten vyhlásil, že pochádzajú z nelegitímneho manželstva a dal chlapcov zatvoriť do Toweru, kde navždy zmizli. Trón si uzurpoval pre seba, zasadol naň ako Richard III.
Týmto činom si sympatie rozhodne nezískal. Navyše nemal potomka, a tak sa stal novým uchádzačom o trón posledný výhonok Lancasterovcov s kráľovskou krvou - Henrich Tudor. Vrátil sa z vyhnanstva v Bretónsku a v auguste 1485 porazil napriek početnej nevýhode Richardove vojská pri Bosworth Field. Kráľa, ktorý v bitke zahynul, zradili jeho dvaja najdôležitejší veľmoži.
Henrich vojnu ruží definitívne ukončil. Na zmierenie sa oženil s dcérou Eduarda IV. Alžbetou. Prišlo tým k spojeniu Lancasterovcov s Yorkovcami, spojeniu červenej a bielej ruže. Henrichom VII. zasadla na trón nová dynastia - Tudorovci.
Počas troch desaťročí vojen sa značne preriedili rady anglickej šľachty. Krajina túžila po silnej vláde, ktorá by garantovala v kráľovstve pokoj. Parlamentarizmus, rozmáhajúci sa za vlády lancasterovských kráľov, bol načas utlmený. Anglicko vstúpilo do novej éry tudorovskej absolutistickej monarchie.
