Kamikadze - božský vietor - nazvali Japonci tajfún, ktorý v roku 1281 zničil obrovskú mongolskú flotilu, pripravenú podrobiť si japonské ostrovy. Kamikadze - samovražední piloti mali byť božským vetrom, ktorý uchráni krajinu pred novým nepriateľom. Japonské velenie v nich videlo jednu z posledných možností, ako zastaviť postup Američanov a zvrátiť sériu porážok vo vojne v Pacifiku. Kamikadze prvýkrát zaútočili 25. októbra 1944, pred 60 rokmi.
Päť samovražedných pilotov pod vedením poručíka Jukia Sekiho letelo tesne nad hladinou mora, aby ich nemohli zachytiť radary skupiny amerických sprievodných lietadlových lodí podporujúcich vylodenie na Filipínach. Tesne pred cieľom vystúpali do výšky 1500 metrov a vrhli sa strmhlav na lode pod nimi.
Jeden stroj poškodil loď Kitkun Bay a potom spadol do mora, ďalšie tri rozstrieľali vo vzduchu. Posledné lietadlo, ktoré vraj pilotoval samotný Seki, však dopadlo na lietadlovú loď St. Lo. Prerazilo jej palubu a zapálilo benzínové nádrže v podpalubí. Loďou otriasla séria výbuchov a v priebehu niekoľkých minút ju celú zachvátil oheň. Kapitán si uvedomil, že loď nemožno zachrániť, a vydal rozkaz na jej opustenie. O štvrť hodiny neskôr zmizla St. Lo pod hladinou. Do mora so sebou stiahla 114 námorníkov, necelých osemsto ich zachránili s popáleninami. Japonskí kamikadze potopili svoju prvú loď.
Jednotky samovražedných pilotov začal na jeseň 1944 organizovať viceadmirál Tokidžiró Oniši, veliteľ japonského letectva na Filipínach. Z pohľadu japonského velenia bolo zavedenie taktiky kamikadze logickým či dokonca jediným možným krokom.
Na začiatku vojny mali Japonci lepšie lietadlá a väčšinou aj kvalitnejších pilotov. Postupom času však Američania vyvinuli nové typy prevyšujúce japonské stroje a vyrábali ich v obrovských množstvách. Americkí piloti, keďže ich bolo dosť, mali čas na dlhý a dôkladný výcvik.
Japonské lietadlá, naopak, zastarávali a nové typy nedokázali vyrábať vo väčšom množstve. Japonci prišli v priebehu bojov o väčšinu kvalitných pilotov a tí čo zostali, absolvovali pre nedostatok času aj pohonných látok pred nasadením do boja nedostatočne dlhý výcvik. Na zvládnutie vzdušného súboja alebo zasiahnutie pohybujúcej sa lode bombou to nestačilo.
Pilot kamikadze potreboval obrovskú dávku fanatizmu a odvahy, výcvik mu však stačil minimálny: musel sa naučiť vzlietnuť a potom strmhlav spadnúť na protivníkovu loď. Medzi sfanatizovanými japonskými vojakmi vychovávanými v duchu obetovania sa za cisára a kolektív nebola zo začiatku o dobrovoľníkov núdza. Dôležité bolo, že na úlohu kamikadze sa hodili aj slabí piloti, ktorí sa inak cítili neužitoční a zahanbovaní. Teraz dostali možnosť vyniknúť, získať si úctu okolia a stať sa podobnými samurajom zo starých legiend. (Najlepším letcom vstup do zboru kamikadze zakazovali.) Postupom času však dobrovoľníkov ubúdalo a kamikadze sa človek stále častejšie stal rozkazom.
Útoky kamikadze vyvrcholili pri bojoch o Okinawu v apríli 1944. Tá leží iba 500 kilometrov od najjužnejšej časti japonského súostrovia a Japonci vedeli, že po dobytí Okinawy môžu očakávať útok na materské ostrovy.
Väčšinu letectva, ktoré im ešte zostávalo, prispôsobili na útoky kamikadze, ktoré sa vrhali na americké lode po stovkách. Za cenu straty 900 lietadiel sa im nakoniec podarilo potopiť 22 menších plavidiel z viac ako tisíc nasadených. Dobytiu ostrova však nezabránili.
Kamikadze sa nakoniec ukázali ako zbraň, ktorá síce vzbudzovala des, no vývoj vojny nedokázala podstatne ovplyvniť. Od prvého nasadenia do konca vojny potopili 45 väčšinou menších lodí a okolo 3000 ich viac či menej poškodili. Zničili síce viac lodí ako zostatok japonského letectva a loďstva dohromady, stále to však bol iba zlomok amerických síl nasadených na tichomorskom bojisku. Akcie samovražedných pilotov nemali na celkový priebeh a výsledok vojny zásadný vplyv.
