Od Aristotelových čias vládla v myslení Západu predstava, že za Mesiacom sa nachádza večný a nehybný éter, kde je vylúčené všetko vznikanie a zanikanie. Z toho pramenila filozoficko-teologická dogma o absolútnej nemennosti nebies. Hviezda, ktorá sa objavila na oblohe práve pred 400 rokmi, dovŕšila jej pád.
Na prelome 16. a 17. storočia astronómia splývala s astrológiou. Roku 1604 bol intenzívne sledovaný úsek oblohy, kde sa pri pohľade zo Zeme stretli planéty Jupiter a Saturn. Takým javom sa pripisoval astrologický význam. V septembri navyše medzi ne vstúpil Mars. Vďaka tomu ani Európanom druhý raz za sebou neunikol jav, aký v dejinách zaznamenávali najmä pozorovatelia v Číne a Kórei. V októbri sa blízko stretnutia planét, v súhvezdí Hadonosa, objavila nová hviezda. Napokon asi dvaapolkrát prežiarila najjasnejšiu hviezdu oblohy.
Ako prví ju zbadali 9. októbra neznámy lekár v talianskej Kalábrii a astronóm Altobelli vo Viedni. V Prahe vtedy ako dvorný matematik a astronóm cisára Rudolfa II. pôsobil nemecký bádateľ Johannes Kepler. Ráno 11. októbra za ním pribehol Jan Brunovský. V noci zbadal novú hviezdu v Hadonose. Brunovský bežne sledoval javy v ovzduší, no dobre poznal súhvezdia. Pre zlé počasie Kepler hviezdu prvý raz uvidel až v noci zo 16. na 17. októbra, keď bola najjasnejšia. Od januára 1605 slabla. Vidno ju bolo do októbra 1605. Ďalekohľady sa vtedy v astronómii ešte nepoužívali.
Kepler okrem vlastných analyzoval pozorovania iných európskych astronómov. Výsledky zhrnul roku 1606 v diele O novej hviezde v nohe Hadonosa. Túto hviezdu preto volajú Keplerovou. Dokázal, že ležala za Mesiacom. Potvrdil tým totožný záver astronómov, ktorí v roku 1572 uvideli podobnú hviezdu v súhvezdí Kassiopei. Stálosť nebies spochybňovali aj pozorovania komét v rokoch 1577 a 1580. Očividne to neboli výpary vysoko v ovzduší, ale tiež vesmírne úkazy za Mesiacom. Dogma o nemennosti nebies utrpela ďalší úder.
Hviezdu v Kassiopei i obe kométy pozorovali a ich supralunárnosť konštatovali viacerí. Aj slávny Tycho Brahe, po ktorom sa volá Tychova, neskorší Keplerov predchodca a nadriadený v Prahe. Lenže tieto poznatky zostali obmedzené na úzku elitu bádateľov. A aj tí, najmä Tycho, si dávali veľký pozor, čo napísali. Náznaky ohrozenia aristotelovských predstáv budili znepokojenie a odpor cirkevného i svetského establishmentu.
V prípade Keplerovej hviezdy sa to však rýchlo rozšírilo. Nielen medzi vzdelancami, ale aj vo verejnosti. Vnímanie sveta ľuďmi sa navždy zmenilo.
No napríklad Galileo Galilei hviezdu v Hadonose odignoroval. Až na výzvu svojich sponzorov, mestskej rady v Padove, o nej prednášal verejnosti. Azda chcel byť opatrný, veď iba štyri roky predtým upálila inkvizícia v Ríme Giordana Bruna.
Dnes vieme, že hviezda v Hadonose nebola nová, ale stará. Keď vyčerpala termonukleárne palivo, gravitačne sa zrútila a vybuchla ako takzvaná supernova. V našej Mliečnej ceste sa ich za posledných 1000 rokov pozorovalo šesť. Zvyšky Keplerovej ležia 13 000 svetelných rokov od nás (1 svetelný rok = 9,46 bilióna km). Majú priemer 14 svetelných rokov a stále sa rozpínajú rýchlosťou 2000 kilometrov za sekundu.
Najnovšie ich, 400 rokov po výbuchu, zobrazili Veľké observatóriá NASA: Hubblov kozmický ďalekohľad v optickom žiarení, Spitzerov kozmický ďalekohľad v infračervenom a Chandra v röntgenovom. Snímky nájdete na internetových stránkach týchto observatórií (oposite. stsci.edu, spitzer.caltech.edu, chandra.harvard.edu).
Autor: ZDENĚK URBAN pre SME
