FOTO - ČTK
Úradníci z ministerstva kultúry sa k Josefovi Váchalovi pokúšali dostať už niekoľkokrát. Neúspešne. Písal sa rok 1969 a chceli mu odovzdať dekrét o titule zaslúžilý umelec, o ktorý geniálny maliar, grafik, básnik a spisovateľ nestál. V čase, keď tituly zaslúžilých i národných umelcov dostávali aj idioti a ľudia úplne neumeleckí, sa od neho ani nič iné nedalo čakať. O niekoľko dní potom, ako titul nakoniec od úradníkov vo svojej komôrke prevzal, Váchal zomrel. Teda tak to aspoň hovorí legenda. A tých o Váchalovi koluje množstvo. Josef Váchal sa narodil 23. septembra 1884, pred 120 rokmi.
Josef Váchal bol všetko iné, len nie oficiálny výtvarný umelec režimu. Bol osobnosťou, ktorá akoby priťahovala a viazala na seba neobyčajné paradoxy. A tak sa stal mystikom, ale zároveň i mystifikátorom a maliarom, v ktorého diele sa miešal niekedy secesionizmus s kubizmom a inokedy expresionizmus so socialistickým realizmom v parodovanej forme.
Váchal bol umelcom, ktorý vedel nielen všetko napodobniť, ale aj všetko parodovať. Niečo ponížiť a niečo dôležitejšie povýšiť a vytiahnuť z nespravodlivého zanedbávania.
Narodil sa Anne Váchalovej ako nemanželský syn Josefa Aleša, bratranca slávneho maliara Mikoláša Aleša. Tým bolo niečo osudové dané, s čím musel po celý život buď zápasiť, alebo inak sa s tým vyrovnávať.
Ako zakladajúceho člena skupiny SURSUM ho v roku 1910 lákala katolícka mystika, ale aj theosofia a neskôr i budhizmus. Vtedy sa tiež začínala jeho sláva umelca, ktorý tvoril v jednote - bol maliar, grafik, básnik, ale aj odlievač, rezač písma a kníhviazač. Knihy vydával v nákladoch takých malých, že sa dnes stali veľkou vzácnosťou.
Svoje maliarske a grafické dielo a tiež tvorbu knižných monumentov v podstate ukončil v roku 1934, keď bol nespravodlivo zabudnutý pri príležitosti svojej jubilejnej výstavy. Bol nielen znechutený pomermi v československej kultúre a predovšetkým protekcionárstvom, ale aj poškodený rokmi svetovej hospodárskej krízy, a tak sa stiahol do vidieckeho ústrania.
Hoci sa narodil na Chodsku v dedinke Milavče pri Domažliciach, takmer celý svoj umelecký život prežil v Prahe a zvyšok života - tridsať dlhých rokov - vo východočeských Studňanoch pri Jičíne, kde žil na majetku svojej životnej družky maliarky Anny Mackovej. Tam tiež písal svoje listy-romány, v ktorých jednak spomínal na búrlivé roky svojho života, jednak sa domýšľal s pomocou fantázie, ktorú mal enormne rozvinutú.
Keď napríklad na začiatku päťdesiatych rokov museli básnici rýmovať v duchu hesiel socialistického realizmu a agitovali za budovanie a spoločné brigády v poľnohospodárstve, Váchal zložil báseň, v ktorej vyzval na brigádu - zber mrkvy - studeňanských mŕtvych: "Studeňanskí mŕtvi - pomôžte nám s mrkvou!" A studeňanskí mŕtvi v jeho slovách odpovedali: "Pobozkajte nám zadok s mrkvou, my sme radi, že sme mŕtvi."
Váchalov humor bol povestný, rovnako tak ako jeho grafika, ktorú povýšil na úroveň obrazov. Z Váchalovho literárneho diela je záslúžene najobľúbenejší Krvavý román, umelcova paródia na pokleslý žáner románu "pre široké ľudové vrstvy". Nič iné sa naostatok nedalo čakať od milovníka barokového "temna", ale aj od človeka, ktorý mal psy radšej než ľudí.
Dodnes je nevydaný rukopis jeho knihy Cesta Slovenskom. Jednoducho: génius je človek, ktorému stále niečo dlhujeme.
Autor: JIŘÍ OLIČ pre SME
