akustikou a sochárskymi klenotmi vnútri najprv vyhorela, počas vojny ju zbombardovali a pred dvoma rokmi ju zaplavilo Labe. Všetky pohromy prežila. Tá prvá ju postihla pred 135 rokmi, 21. septembra 1869.
Operu poznali v Drážďanoch dávno predtým, než sa Semperova opera začala vôbec stavať. Už koncom 16. storočia tu kúpeľná saská kapela ponúkala operné predstavenia. Hrávalo sa v halách, palácoch, pavilónoch či záhradách kráľovského dvora. Veľké predstavenia museli byť pod holým nebom, pred drevenou fasádou zámku Zwinger. Žiadna iná budova by taký nával hostí nezvládla.
Prvú veľkú operu si obyvatelia Drážďan vypočuli v roku 1662 a všetkým bolo jasné, že to, čo im chýba k dokonalému zážitku, je reprezentatívna budova. Neďaleko dnešného miesta Semperovej opery vyrástol za mimoriadne krátky čas - jeden rok veľký operný dom. Jeho staviteľ J. A. Haase s ním do Drážďan priniesol aj taliansky štýl. Neskôr, v roku 1755 vyrástlo ďalšie divadlo, ktoré dostalo meno Malé dvorné divadlo. To preto, aby ho ľudia vedeli odlíšiť od jeho veľkého predchodcu. Repertoár si však rozhodne prívlastok malý nezaslúžil: uviedli Mozartove a Wagnerove diela. Orchester viedol Carl Maria Weber, ktorý v Drážďanoch ostal až do svojej smrti. Nemecká opera začala konkurovať talianskej.
Bol čas na veľkolepý hudobný stánok. V roku 1838 ho začal stavať Gottfried Semper. Vyštudovaný architekt pochádzal z majetnej hamburskej rodiny. Za pätnásť rokov, ktoré v Drážďanoch strávil, vybudoval niekoľko architektonických skvostov. Okrem prvého kráľovského dvorného divadla (prvá Semperova opera), ešte obrazáreň (Semperova galéria) a drážďanskú synagógu.
Prvé kráľovské dvorné divadlo preslávila Semperova rotunda v talianskom renesačnom štýle a vyniesla ho medzi najkrajšie európske divadlá. Otvorili ho 12. apríla 1841. Richard Wagner sa v nasledujúcich rokoch so striedavými úspechmi snažil dať v tomto divadle nemeckej klasike väčší priestor.
V máji 1849 prišla opera o dvoch významných ľudí. Povstanie, ktoré v tom čase zachvátilo viaceré európske mestá, pruská a saská armáda krvavo potlačili. Semper a Wagner, ktorí sa postavili na stranu povstalcov, museli z Drážďan utiecť.
O dvadsať rokov neskôr sa história prvej Semperovej opery skončila v plameňoch. Zavinili to divadelní robotníci, ktorí na povale divadla veľmi neopatrne narábali s lustrom. Budova v roku 1869 vyhorela do tla.
Obyvatelia Drážďan sa zo straty rýchlo otriasli. Už o šesť týždňov neskôr stála na zhorenisku provizórna drevená budova a o tri roky neskôr sa začalo stavať druhé kráľovské dvorné divadlo.
Stavebné práce dostal na starosť opäť Semper. A to napriek tomu, že do Drážďan stále nemohol prísť. Na prosby obyvateľov Drážďan novú operu navrhol a z diaľky na ňu dohliadal. Do Drážďan poslal svojho syna Manfreda. Nová opera bola väčšia a v neorenesančnom štýle. Mnohé znaky jej predchodkyne v nej ožili.
Prvá Semperova opera stála 31 rokov, než ľahla popolom. Druhá vydržala 67 rokov. Vo februári 1945 ju zbombardovali spojenecké lietadlá. Mala za sebou 170 premiér a plejádu vynikajúcich umelcov, ktorých odchovala vo svojom ansámbli. Po vojne z nej ostali len vonkajšie múry a niekoľko sôch.
Aj tak mala šťastie v nešťastí. Nepatrila k tým historickým budovám, ktorých ruiny bombardovaním celkom zrovnali so zemou. Už v roku 1952 zabezpečili vonkajšiu fasádu, vďaka čomu bolo možné operu neskôr zrekonštruovať. Zmodernizovali javisko, počet sedadiel pre divákov zredukovali na 1300 miest, pribudli skúšobné javiská, prezliekarne, kancelárie pre administratívu a reštaurácia.
Zatiaľ posledná pohroma čakala na svetoznámu operu v roku 2002. Rozbesnené Labe ju vtedy zalialo do výšky osem metrov. Suterén, schody i technika boli poškodené. Storočná voda napáchala škody za 25 miliónov eur. Aj tej Semperovo dielo odolalo. Už po troch mesiacoch začalo znovu fungovať.
