Krátko po ovládnutí našich krajín začala stalinská moc organizovať vykonštruované politické procesy podľa sovietskeho receptu aj v krajinách svojich stredoeurópskych vazalov. Ich súčasťou boli aj procesy s vysokými komunistickými funkcionármi, ktorí dovtedy vo svojich krajinách sami nadšene zavádzali stalinský model. V mocenskom boji v rámci rodnej strany však nakoniec ťahali za kratší koniec. Prvý bol Rajkov proces v Maďarsku, ktorý sa začal 16. septembra 1949, pred 55 rokmi.
László Rajk sa narodil v roku 1909. V medzivojnovom Maďarsku zakázanej komunistickej strane sa začal angažovať počas štúdia na univerzite. Po niekoľkých zatknutiach a pobyte v Prahe odišiel v roku 1937 na príkaz strany do Španielska, aby sa zapojil do tamojšej občianskej vojny. Bol politrukom maďarského práporu medzinárodných brigád, zúčastnil sa aj na bojoch a bol ťažko zranený.
Do Maďarska sa vrátil po internácii vo Francúzsku v roku 1941. Pre zmenu ho opäť zatkli a vo väzení strávil tri roky. Na konci vojny bol nakrátko jedným z lídrov ilegálnej strany a komunistického protifašistického odboja. V decembri 1944 ho zatkli maďarskí fašisti, takzvané šípové kríže, ktorí ho pri ústupe pred Sovietskou armádou odvliekli až do Nemecka.
Do Maďarska sa Rajk vracia až po skončení druhej svetovej vojny. Opäť sa stáva členom najvyššieho komunistického vedenia a poslancom parlamentu.
Rajk bol jedným z hlavných aktérov postupného prevzatia moci a zavádzania stalinskej diktatúry pomocou takzvanej salámovej taktiky (pri ktorej bola demokracia orezávaná podobne, ako sa odrezávajú plátky salámy, až z nej nezostalo nič). V marci roku 1946 sa stal ministrom vnútra (namiesto liberálnejšieho Imreho Nagya) vtedy ešte koaličnej vlády, v ktorej však o všetkom podstatnom rozhodovali komunisti opierajúci sa o Sovietsku armádu.
Pod zámienkou prenasledovania reakcionárov Rajk zakazoval a rozháňal demokratické, občianske a náboženské spolky. Spolurežíroval voľby v roku 1947, v ktorých komunisti vďaka rastúcemu teroru, manipuláciám s volebnými zoznamami a hlasmi spolu so sociálnymi demokratmi a maloroľníkmi získali parlamentnú väčšinu.
Prvé vykonštruované politické procesy, ktoré komunistom ešte pred voľbami umožnili ovládnuť sociálnodemokratickú aj maloroľnícku stranu, organizoval tiež Rajk. Pocity človeka bezmocného voči bezohľadnému policajnému aparátu si však onedlho vyskúšal na vlastnej koži.
Postupne sa totiž Rajkova pozícia oslabovala. V komunistickej strane sa vyhrotil konflikt medzi takzvanými moskovitmi a domácim krídlom.
Tí prví boli ľudia z emigrantského vedenia strany, ktorí prežili predvojnové a vojnové roky v Sovietskom zväze. Ich šéfom bol neskorší diktátor Mátyás Rákosi, ktorý sa vyznačoval mimoriadne servilným vykonávaním príkazov a receptov prichádzajúcich z Moskvy.
Tí druhí, naopak, prežívali najťažšie roky doma v ilegalite, mali o niečo väčšie pochopenie pre maďarskú realitu a v očiach väčšiny členov a prívržencov strany aj väčšie zásluhy.
S výdatnou pomocou veľkého brata si "moskoviti" po získaní absolútnej moci začali vyrovnávať účty s domácimi. Krátko na to, v auguste 1948 musel Rajk ministerstvo vnútra vymeniť za dosť formálny post šéfa zahraničia. (Na čele vnútra ho nahradil János Kádár. Neskorší otec "gulášového socializmu" sa osobne zúčastnil na Rajkových brutálnych vypočúvaniach. Kádár sám sa stal obeťou ďalšieho vykonštruovaného procesu v roku 1951).
Rajka zatkli na základe nezmyselných obvinení na konci mája 1949. Jeho najzávažnejším previnením malo byť, že sa spojil s agentom imperialistov, juhoslovanským lídrom Titom, ktorý sa s Moskvou rozhádal. Proces s Rajkom a jeho "sprisahaneckou skupinou" trval krátko: 24. septembra ho odsúdili na smrť a o necelý mesiac neskôr ho obesili.
Išlo o prvý monsterproces s vysokým komunistickým funkcionárom mimo Sovietskeho zväzu. Bol vlastne skúškou scenára, ktorý sa potom uskutočnil neskôr vo všetkých satelitoch Moskvy. Zbierali na ňom priamo skúsenosti aj organizátori Slánského procesu v Československu.
Rajka jeho súdruhovia rehabilitovali v roku 1955 v rámci uvoľnenia po Stalinovej smrti. Riadneho pohrebu sa dočkal 6. októbra 1956. Necelé tri týždne na to vypukla v Budapešti protikomunistická revolúcia zavrhujúca všetko, o čo Rajk väčšinu svojho života usiloval.
