|
|
Ešte na začiatku 20. storočia sa výpočet dôležitých mužov v mestečku či štvrti neobišiel len s učiteľom, lekárom a farárom. Patril k nim aj "ľadový muž". Bol to obchodník so zmrazenou vodou, ktorú vozil z hôr. Vďaka nemu mlieko v komorách kyslo pomalšie a ryby sa dali odložiť napozajtra do "ľadovej škatule". Ľadový muž od jari do jesene veselo rozvážal svoj jedinečný produkt, deti a gazdinky ho s výskotom vítali a farár s učiteľom zdravili úctivým úklonom hlavy. V tom čase bol však už druhom odsúdeným na zánik. Smrteľný úder pre ľadových mužov prišiel už okolo roku 1899 v podobe vynálezu a patentovania chladničky. Dnes neodmysliteľná biela skrinka v kúte kuchyne slávi 105. narodeniny.
Pred príchodom chladničiek slúžili vidieckym domácnostiam na skladovanie potravín pivnice - diery vyhĺbené do zeme, vyložené slamou alebo drevom a napratané snehom či ľadom. Bol to však systém nespoľahlivý a s polovičným účinkom.
Čoraz viac výmyselníkov si začalo lámať hlavu nad rébusom - ako odviesť z uzavretého priestoru prebytočné teplo a teplotu udržiavať na požadovanej hodnote nezávisle od toho, či je vonku jesenná pľušť, alebo letné sparno.
Do služby chúťkam človeka na zmrzlinu zapriahli fyzikálny proces znižovania teploty tekutej látky vyparovaním. Pritom už starí Číňania v 14. storočí vedeli, že vyparovanie slanej vody absorbuje teplo a kládli nádoby s jedlom do morskej vody. Bolo však treba nájsť tekutinu, ktorá sa vyparuje pri extrémne nízkej teplote a necháva vnútri chladničky teplotu blížiacu sa, ale neklesajúcu pod bod mrazu.
Trik je v stlačení tekutej látky, ktoré pomáha vyparovaniu. Rýchlo unikajúca para potrebuje kinetickú energiu - a odvádza ju z uzavretého priestoru, ktorý tým chladne.
Prvýkrát tento proces demonštroval Škót William Cullen z univerzity v Glasgove v roku 1748. Vedcovi však neprišlo na um nápad ďalej rozvíjať či prakticky využiť. Prvý pokus o skonštruovanie chladničky podnikol až Američan Oliver Evans v roku 1805 - s polovičným účinkom. O krok postúpil Jacob Perkins v roku 1834, keď ako vyparovaciu tekutinu použil éter. O desať rokov neskôr zložil lekár John Gorrie svoj vlastný chladiaci prístroj na báze ľadu pre pacientov trpiacich žltou zimnicou.
K modernému komfortu chladených potravín a nápojov prispel aj slávny nemecký konštruktér Carl von Linden - vymyslel a v roku 1876 si dal patentovať proces spätného skvapalňovania plynov, dôležitú súčasť dnešných chladiacich technológií.
Vylepšené chladiace prístroje si dal v Spojených štátoch patentovať v roku 1879 afroamerický fyzik Thomas Elkins a v roku 1891 jeho nasledovník John Standard. Niektoré zdroje prvý patent na chladničku pripisujú istému A. T. Marshallovi, ktorý svoj vynález mal prihlásiť v roku 1899.
V Európe paralelne vznikali konštrukcie prvých chladničiek v dielňach Francúza Ferdinanda Carrea a Švajčiara Raoula Picteta. Carre roku 1877 predstavil prvú loď na prepravu mäsa s chladiacim priestorom. Plavidlo Paraguay premávalo medzi Argentínou a Francúzskom.
Až do 30. rokov 20. storočia používali chladničky jedovatý amoniak, metyl chlorid a oxid siričitý. Pred II. svetovou vojnou sa však objavilo niekoľko nešťastí, keď jed vytiekol z pokazenej chladničky a otrávil ľudí.
Vedci a korporácie zacítili svoju šancu. Tri veľké americké firmy - Frigidaire, DuPont a General Motors - vložili spojené financie do výskumu. O pár rokov sa na trhu objavil "zázračný prípravok" freón.
Jeho vynálezca Thomas Midgley v roku 1930 pozval do sály Americkej chemickej spoločnosti novinárov a predviedol im ozajstnú americkú reklamnú šou: vedec sa z plných pľúc nadýchol svojho výmyslu a vydýchol ho rovno na plameň sviečky. Miestnosť sa napriek očakávaniam nevznietila z plamienku sviečky a Midgley sa nezvalil na zem v dýchacích kŕčoch. Naopak, s úsmevom vyprevadil novinárov, ktorí utekali do redakcií. "Neškodný" freón bol na druhý deň v titulkoch a na svete. Chladiace kompresory na freón sa čoskoro stali štandardnou súčasťou domácností na celej zemeguli.
O pár desaťročí navŕtal geniálny freón prvú dieru do ozónovej vrstvy planéty. Látka vymyslená na chladenie odštartovala hrozivý proces globálneho otepľovania. Jej vynálezca Midgley zdĺhavo a tajne umieral na otravu olovom.
Autor: Zuzana V. Očenášová
