Pred 2. svetovou vojnou sa ešte stačil zamestnať v továrni na atrament. Keď s ostatnými mladíkmi chmúrne hrkotal vo vojenskom vlaku smerom na front, ešte netušil, že pero a atrament sa mu stanú osudné. Nestal sa však spisovateľom, ale vynálezcom predmetu, ktorý dnes nájdete na celom svete - jednorazového prepisovacieho pera. Dnes by sa dožil 90. rokov.
Keď sa mladý Bich vrátil z frontu, našiel zbombardovaný Paríž a hospodárstvo v troskách. Napriek tomu sa mu v roku 1945 spolu s priateľom Edouardom Buffardom podarilo získať sponzorských tisíc dolárov, za ktoré kúpili polozbúranú továreň na predmestí Clichy. Začali s výrobou plniacich a guličkových pier.
Francúzsky byrokratický systém sa po vojne pomaly začal zviechať. Priamo úmerne s obnovenou vitalitou úradníkov na prefektúrach rástli aj Bichove obraty z predaja pier. Guličkové perá boli elegantné - nedokázali však ešte stále konkurovať klasickým plniacim perám a kalamárom. Boli pridrahé a často sa kazili. Obozretní francúzski obchodníci nad nimi urobili amen.
Marcel Bich sa zavrel do dielne a začal experimentovať. Bichovi napadlo, že staví na ľudskú netrpezlivosť a urobí pero na jedno použitie. Najprv však musel cestovať do Maďarska, aby si vyžiadal súhlas na použitie patentu od vynálezcu guličkového pera Laszla Bira.
Ďalšie tri roky boli plné pokusov a omylov. Nakoniec pred Vianocami roku 1950 predstavil svoj zázrak: jednorazové guličkové pero. Skladalo sa len z kovového guličkového hrotu, umelohmotného tubusu na atrament a vonkajšieho plášťa.
Rozšírené materiály, nenáročná výroba, nízke náklady - tržby lacného prepisovacieho pera nazvaného Bic prekonali najodvážnejšie predstavy vynálezcu. Na Vianoce 1953 už Marcel Bich predával vo Francúzsku denne pol milióna prepisovačiek a začal prerážať na európske odbytištia.
Na Vianoce 1958 sa tučnejúci a plešivejúci barón Bich odvážil prekročiť Atlantický oceán. Lacná prepisovačka Bic, ktorá sa zahadzuje s ľahkým srdcom, bola vytvorená presne na mieru americkému životnému štýlu. O desať rokov už Bich predával polovicu pier, ktoré strovil priemerný Američan za rok.
Úspech pier Bic bol chytľavý. Posmelený barón s prekypujúcimi kontami začal v roku 1972 testovať jednorazový zapaľovač. O rok ho priniesol do Spojených štátov. Tam ho čakal tvrdý boj so zavedeným zapaľovačom Cricket Lighter, za ktorým stála firma Gillette.
Tá s Bichom prehrala už súboj o prepisovačky a v zapaľovačoch si to nechcela zopakovať. Obe firmy investovali do televíznych reklám. Gillette mala svoju kreslenú postavičku, Bich zase slogan Flick My Bic! (Škrtni si mojím Bicom). Zdalo sa, že cesta do sŕdc severoamerických kupujúcich je raz navždy otvorená. Bicha však čakal ešte jeden súboj s nenávideným Gillette - a to v roku 1976, keď v Spojených štátoch predstavil svoju jednorazovú žiletku. Pre firmu Gillette - žiletka bola jej hlavným produktom - to bola prisilná urážka.
Bich sa tentoraz prerátal. Konkurenčná žiletka Gillette mu prerezala reťaz úspechov a vytlačila ho na okraj amerického trhu s holiacimi potrebami. Stratil aj osobnú popularitu a tlač ho začala opisovať ako "tvrdohlavého obchodníka plného predsudkov".
Plešatý inteligentný Francúz sa Ameriku pokúsil prevalcovať ešte raz - a to v pretekoch o Americký pohár vo svojom obľúbenom jachtingu. Investoval 3 milióny dolárov a príprave venoval 14 hodín denne. Jeho súťažná plachetnica s menom Francúzsko na prove sa nešťastne stratila v hmlách neďaleko prístavu Newport.
Autor: Zuzana V. Očenášová
