FOTO - ARCHÍV
Ľudia a udalosti Križiacke výpravy mali niekoľko storočí hlavný zámer oslobodiť Svätú zem a mesto Jeruzalem a bojovať proti neveriacim. Niektoré bojovali na území dnešného Izraela - s premenlivými úspechmi, iné však proti vlastným (napríklad dobýjali Byzanciu), ďalšie sa skončili tragicky, ako "panenská" výprava detí, ktoré organizátori predali do otroctva, a účastníci niektorých sa pre hlad, biedu a totálny nezáujem organizátorov vzbúrili. Takou bola aj výprava Györgyho Dózsu (Juraja Dóžu), ktorá prehrala boj proti uhorským magnátom. Dózsa skončil na popravisku v júli roku 1514 - pred 490 rokmi. Zomrel ukrutnou smrťou - upiekli ho zaživa.
Na Veľkú noc roku 1514 dal kardinál Tomáš Bakocs čítať vo všetkých uhorských kostoloch pápežskú bulu, ktorá žiadala kresťanov bojovať proti Turkom, lebo je to ich kresťanská povinnosť. Naivita a viera čoskoro pomohli, že sa pri Budíne zhromaždila armáda, ktorá mala asi 60-tisíc, podľa iných údajov až 100-tisíc členov.
Velením armády poveril kardinál profesionálneho vojaka Györgyho Dózsu, ktorý pochádzal z vojenskej rodiny z kmeňa Sikulov v Sedmohradsku. Odmalička vyrastal vo vojenskom prostredí a medzi vojakmi bol pre svoju odvahu populárny. Nebál sa súbojov - zabil významného Turka - ale kráľ Vladislav ho neodmenil, naopak, dočkal sa opovrhnutia. Niekde tam pramenila jeho nechuť k vysokej šľachte, sám bol len zemianskeho pôvodu.
Vzťah uhorských veľmožov k výprave bol laxný, až nepriateľský. Odvádzala im pracovnú silu, preto šľachta často zverbovancov násilím vracala domov na prácu na pozemkoch. Ani kráľ výpravu materiálne nepodporil, pretože boj nebol jeho prioritou. Turecké nebezpečenstvo však Uhorsku vážne hrozilo a menšie vojny na hraniciach boli na dennom poriadku. Cirkev, ako bolo jej zvykom, vyžadovala od kráľa, šľachty aj poddaných, aby finančné náklady niesli oni. Výprave dala akurát požehnanie.
Kristova "armáda otrhancov", ako ju už vtedy nazvali, stála nečinne pri Budíne, takmer bez zbraní a zásobovania. Nepokoj sa šíril ako lavína. Podporovali ho aj kňazi a veliteľ tomu nevedel zabrániť.
Vtedy kardinál zavelil na pochod na juh, kde malo dôjsť k boju s Turkami. Tisíce poddaných zo všetkých kútov Uhorska - Maďari, Slováci, Rusíni, Chorváti a Nemci pochopili, že je to pochod na smrť. V okamihu sa vzbúrili a z Dózsu sa stal veliteľ povstalcov.
V máji, júni a júli sa bojovalo v celej Uhorskej nížine. Povstalci spočiatku pálili urbáre (doklady o poddanstve), potom už plienili kúrie, zámky a kaštiele, napokon si trúfli aj na mestá. Košičania sa pred nimi skryli za mestskými hradbami, veľa veľmožov ochránila opevnená časť Budína. Dózsa víťazil skoro v celej nížine, porazil vojská Štefana Báthoryho a obliehal Temešvár.
Program povstalcov bol radikálny: zrušiť výsady šľachty, rozdeliť chudobe pôdu - nastoliť rovnosť a dokonca republiku. Na šľachte páchali ukrutnosti a tá, kde mohla, to opätovala. Manželka pána Trenčianskeho hradu Hedviga Zápoľská (ktorú história opisuje ako smutnú a peknú slamenú vdovu) nariadila tých, ktorí boli čo i len podozriví, že sa chcú pridať k povstalcom, potrestať "ukrutnou smrťou".
Po mesiacoch magnáti pochopili nebezpečenstvo povstania. Na čele ich vojska od júla stál sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský. Výborný veliteľ bol známy aj krutosťou. "Banderia", ktorú viedol, všade materiálne podporovaná šľachtou, pri Temešvári hlavný voj povstalcov rozprášila. Od septembra do konca októbra 1514 už likvidovali len zvyšky "Kristovho vojska" proti neveriacim.
Účtovanie bolo krvavé. "Sedliackeho kráľa", ako ironicky nazývali uhorskí magnáti Dózsu, upálili na rozžeravenom tróne, pričom ho korunovali do biela rozpálenou železnou korunou. Kliešťami mu pritom vytrhávali kusy mäsa. Uškvarené telo vraj museli jesť jeho spolubojovníci. Potom ich obesili. Kňazi, ktorí sa zaplietli s povstaním, skončili na hranici, ktorá mala očistiť ich dušu.
Predpokladá sa (čísla sa nedajú určiť presne, lebo šľachtici robili poriadok na svojich panstvách individuálne), že v masakrách po porážke zahynulo asi 50-tisíc ľudí - vtedy už šľachta pracovné sily oželela.
V októbri sa zišiel Uhorský snem a schválil Tripartitum. Išlo o súbor zvykového práva uhorských poddaných voči šľachte. História ho nazvala "druhým nevoľníctvom", lebo hovorí o pripútaní nevoľníka k pánovi a pôde. Hospodársky rozvoj Uhorska sa tak zabrzdil na niekoľko storočí, chýbalo mu totiž "slobodné sedliactvo". Západná Európa sa strednej začala ešte viac vzďaľovať.
