Hippolyte Mege-Mouriés. FOTO - ARCHÍV
Mala to byť tajná zbraň Napoleona III. Francúzska armáda už nebola schopná platiť za drahé maslo a cisár sa obával, že jeho vojaci bez tuku zoslabnú. Potreboval lacnejšiu náhradu masla a francúzsky chemik mu ju nakoniec našiel. Nepomohla mu zvíťaziť nad Prusmi, ale na smrť vystrašila výrobcov masla. Pred 135 rokmi patentovali margarín.
Tuk sa stal v západnej Európe nedostatkovým tovarom. Potrebovali ho stroje i ľudia. Čas industrializácie bol v plnom prúde a počet obyvateľov rýchlo narastal. Zásoby sa stenčovali. Do miest prichádzali tisíce vidiečanov, aby si našli prácu. Keď si na obed vytiahli z tašky chlieb, museli ho jesť bez masla. Toho bolo v roku 1867 málo a bolo drahé.
Napoleon III. sa väčšmi než o ľud obával o svoju armádu, ktorá už na nákup masla nemala. A vojaci by bez dostatku tuku slabli. Preto oslovil francúzskeho lekárnika a chemika. Hippolyte Mege-Mouriés dostal od vládcu neľahkú úlohu. Mal vymyslieť produkt, ktorý bude chutiť ako maslo, nebude páchnuť, bude obsahovať tuk a hlavne - bude lacný. Francúz hľadal dva roky, kým vyrobil zmes hovädzieho loja a odstredeného mlieka.
Hovädzí loj bol v tom čase jediný známy tuk, ktorý mal pri izbovej teplote polotuhú konzistenciu podobnú maslu. Mege-Mouriés nebol prvý, kto loj použil, bol však prvý, kto k nemu pridal mlieko a dodal mu tak chuť a vôňu veľmi pripomínajúcu maslo.
"Nahradil vlastne mliečny tuk z masla iným zvieracím tukom a získal rozotierateľný a trvanlivý potravinový tuk," vysvetľuje dnes objav Gerhard Gnodke z nemeckého Margarínového inštitútu pre zdravú výživu v Bonne.
Konkurent masla dostal meno margarín. Jeho autor vtedy rovnako ako mnoho iných mylne veril, že všetky tuky a oleje obsahujú kyselinu margarovú, pomenovanú podľa gréckeho slova pre perlu - margaron. Dnes sa už vie, že v tukoch vôbec bežná nie je, ale margarín už svoje meno nezaprie.
Nová perla na trhu nemala jednoduchý nástup. Silná farmárska a mliekarenská loby spanikárila. Margarín bol o polovicu lacnejší než ich maslo. Domácim gazdinkám preto tvrdila, že margarín má "nepríjemnú chuť a je zdraviu škodlivý". Postarala sa o to, aby výrobcovia aj predajcovia margarínu potrebovali nákladnú licenciu a platili vysoké clo.
Podobnosť s maslom bola taká zjavná, že cisár Wilhelm dokonca vydal v roku 1897 prvý zákon o margaríne. Ten prikazoval nový produkt výrazne odlíšiť od masla.
"Bolo predpísané, že margarín musí byť od masla jasne oddelený a viditeľne označený svojím názvom. Vo väčších mestách s viac ako 5-tisíc obyvateľmi sa dokonca nesmel predávať v rovnakej miestnosti ako maslo," hovorí Gnodke. Názov margarín musel byť podčiarknutý hrubou červenou čiarou. Tak, aby nikto neprehliadol, že nekupuje maslo.
Napriek všetkému si margarín našiel svojich priaznivcov a od roku 1874 začal dobýjať Európu i Ameriku. Na prelome storočí sa ho len v Nemecku produkovalo 100-tisíc ton.
Záujem bol čoskoro taký veľký, že hovädzí loj nestačil. Ktovie, aká dlhá by bola životnosť margarínu, keby neprišiel ďalší historický objav: v roku 1902 nemecký chemik Wilhelm Normann zistil, že pomocou vodíka možno spevniť tekuté rastlinné oleje. Nový zdroj suroviny bol na svete a víťaznej ceste margarínu už nestálo nič v ceste.
Mege-Mouriés nestihol na svojom objave zarobiť, ako plánoval. Svoju výrobnú továreň musel zavrieť, keď vypukla nemecko-francúzska vojna. A tak predal výrobný postup bratom Jurgensovcom, obchodníkom s maslom z Holandska. Tí začali margarín onedlho vyrábať vo veľkom, našiel si konzumentov v Holandsku a Británii a v rastlinnej podobe nakoniec nadchol aj Spojené štáty. To už margarín obohatili vitamínmi A a D, takže chuťou a vzhľadom stále väčšmi pripomínal maslo.
Dnes už leží na pultoch supermarketov vedľa masla niekoľko druhov margarínu, nátierkový i na varenie. Viac než na cenu však lákajú reklamy zákazníkov na predstavu, že si ho ráno vyberiete z chladničky a hneď môžete natrieť na pečivo.
