Mexičania z nej urobili hrdinku, v osemdesiatych rokoch ju znovuobjavili feministky, historici umenia, ale aj mladí ľavičiari. Za svojho života bojovala s poškodeným zdravím, ale aj so spoločenskými predsudkami a manželskými neverami. Päťdesiat rokov po smrti je dnes, aj vďaka filmu, kde sa jej úlohy zhostila mexická herečka Salma Hayek, jednou z najpopulárnejších umelkýň sveta. Čierne vlasy, krvavočervené pery, prenikavý pohľad pod hustým obočím, hrdá a emancipovaná - to je obraz mexickej maliarky Fridy Kahlo, tak ako sa maľovala na svojich autoportrétoch a ako zostáva v ľudských predstavách. Jej portrét je však výsledkom životných udalostí, ktoré sa s touto výnimočnou ženou kruto zahrali. Frida zomrela pred 50 rokmi - 13. júla 1954.
Magdalena Carmen Frida Kahlo sa narodila v Mexiku v roku 1907, v rodine maďarského žida pochádzajúceho z nemeckého Baden-Badenu a mexickej indiánky. Jej život po dovŕšení osemnásteho roku zmenila havária autobusu a električky, ktorú takmer neprežila. S ťažkými zraneniami chrbtice, dlhodobo na lôžku a v korzete, sa začala intenzívne venovať umeniu. Svoj bôľ prenášala do obrazov, ale aj na papier vo forme denníkov.
Štyri roky po nehode sa Frida vydala za človeka, ktorý radikálne vplýval na jej ďalší život. S významným španielskym maliarom Diegom Riverom, starším o dvadsať rokov, prežila Kahlo búrlivé manželstvo, ktoré ju obralo o fyzické aj psychické sily, ale vďaka ktorému vytvorila svoje najsilnejšie obrazy.
Diego Rivera bol aj Fridiným učiteľom. Zoznámila sa s ním ešte ako žiačka na National Preparatory School. Práve on posunul jej maliarsky štýl na hranu naivného ľudového umenia a surrealizmu. Aj keď svoju ženu v jej umení nesmierne podporoval, prvýkrát Kahlo vystavovala až po dlhšom rozchode s manželom začiatkom tridsiatych rokov.
V roku 1938 navštívil André Breton Mexiko. "Keď som uvidel jej obrazy, bol som fascinovaný. Bol to čistý surrealizmus," napísal potom, ako sa zoznámil s Fridou. Neobdivoval ju iba Breton, ale aj spisovateľ Louis Aragon, režisér Sergej Ejzenštejn, maliari Vasilij Kandinskij, Marcel Duchamp, Pablo Picasso či Salvatore Dalí.
Jej obrazy sa blížili k surrealizmu najmä spájaním nespojiteľného. Fridine obrazy sú takmer všetky autoportrétmi. Niektoré časti tela sa stali pre Fridu fetišmi, ktoré sa objavovali v jej obrazoch a kresbách.
Fragmenty tela vypĺňajú najmä jej denníky. Stránky sú plné tiel a jednotlivých častí, niekedy iba naskicované, inokedy v štruktúrach, kde sa hlavy, nohy, genitálie a tváre miešajú jedno cez druhé.
Tento štýl bol blízky surrealistickému písaniu, najmä technike automatizmu a slobode slova. Frida však zaradenie k surrealizmu rázne odmietla. "Mysleli si, že som surrealista, ale nie som. Nikdy som nemaľovala sny. Maľovala som svoju realitu."
Frida, ktorá bola napriek ťažkým zraneniam krásnou a vášnivou ženou, nezvládala manželove milostné dobrodružstvá. Jeho zálety oplácala rovnako. V jej dielach sa odrážajú mnohé milostné vzťahy s mužmi, ako aj krátkodobé romániky so ženami. Bola milenkou fotografa Nicholasa Murraya, sochára Isamuea Noguči, herečky Dolores del Rio, Paulette Goddardovej, Márie Félixovej alebo známej americkej maliarky Georgie O'Keefovej. Medzi jej milencov patril aj Lev Trockij, ktorý so svojou ženou Natáliou v dome Fridy a Diega našiel krátky azyl.
Rok pred smrťou jej amputovali pravú nohu. Na invalidnom vozíčku namaľovala svoje posledné obrazy. Medzi jej nedokončené maľby patrí aj obraz Stalina. Frida, rovnako ako jej manžel Rivera, patrila k ľavicovým intelektuálom. Lenin či Marx tvoria súčasť kolekcie Fridiných portrétov. Aj keď sa vzťah k ľavici u Fridy považoval za krátkodobú záležitosť, bola silnou zástankyňou komunizmu a ortodoxného stalinizmu.
Frida počas svojho života prekonala tridsaťdva operácií a väčšinu obrazov namaľovala na lôžku. Takmer tretinu jej prác tvoria autoportréty. Prvé vznikli v nemocnici po havárii, keď jej nad lôžko zavesili veľké zrkadlo. Autoportréty zapĺňajú steny jej rodného domu v Casa Azul, ktorý je známy ako Modrý dom. Na indigovo modrú farbu ho namaľovala po smrti svojho otca. Dnes je v dome, ktorý je svedkom jej neľahkého osudu, múzeum venované jej životu a dielu.
