FOTO - ARCHÍV
Jeho dŕžavy sa rozprestierali od Solwayského zálivu na severe Anglicka až po Stredozemné more a Pyreneje na juhu. Bol anglickým kráľom, vojvodom z Normandie a Akvitánska, grófom z Anjou. Počas svojej vlády ovládal aj časti Walesu, Škótska a východné Írsko. Táto "ríša", ktorú utvoril vďaka rodinným a manželským zväzkom, z neho urobila silnejšieho muža, akým bol v tom čase jeho lénny pán - francúzsky kráľ. Napriek tomu, že nevedel ani slovo po anglicky a na Britských ostrovoch strávil len asi tretinu času svojej vlády, je považovaný za najväčšieho stredovekého kráľa Anglicka. Henrich II. zomrel pred 815 rokmi, 6. júla 1189.
Jeho cesta na anglický trón však vôbec nebola jednoduchá. Starý otec Henrich I. odkázal síce pred smrťou v roku 1135 kráľovstvo potomkom svojej dcéry Matildy, následníctvo si však uzurpoval jeho synovec Štefan z Blois. Mladý Henrich zdedil po matke Matilde Normandiu a zásluhou jej druhého sobáša sa stal po otcovi aj grófom z Anjou. K rozšíreniu francúzskych dŕžav mu pomohla prax aj v 12. storočí medzi európskymi panovníkmi bežná - rozvod. Francúzsky kráľ Ľudovít VII. sa necítil dobre v manželskom zväzku s Eleonórou Akvitánskou, ktorá o ňom hovorila, že nie je kráľ, ale mních. V marci 1152 sa rozviedli, ako dôvod pre cirkev uviedli, že sú v príbuzenskom vzťahu. Už o dva mesiace sa 31-ročná Eleonóra znovu vydala. Jej manželom sa stal o 12 rokov mladší Henrich. K svojim územiam tak pripojil aj najväčšie francúzske vojvodstvo - Akvitánske. S takýmto zázemím na kontinente sa už dalo uchádzať o anglický trón.
Štefan spočiatku vzdoroval, ale po smrti svojho jediného následníka sa podvolil. Na jeseň 1153 uzavrel s Henrichom zmluvu, v ktorej ho ustanovil svojím dedičom. Keď v nasledujúcom roku zomrel, Henrich II. bol vo Westminsteri korunovaný za anglického kráľa, prvým z dynastie Plantagenetovcov.
Úlohy panovníka sa chopil hneď a energicky. Začal obnovovať kráľovskú autoritu a potláčať moc anglickej šľachty, ktorá získala sebavedomie po smrti jeho deda. Všetky hrady postavené za vlády Štefana z Blois bez kráľovského povolania nechal zbúrať. Najvýznamnejšou pamiatkou na jeho vládu sa stala reforma v oblasti práva a súdnictva. V grófstvach po celej krajine zaviedol kráľovské súdne dvory, ktoré prvýkrát vynášali rozhodnutia v záležitostiach civilného života v mene koruny. Počas jeho panovania vznikla prvá právna kniha, ktorá sa stala základom toho, čo dnes poznáme ako Common Law. Tu však narazil na odpor cirkvi.
Preláti v Anglicku nesúhlasili s Henrichovou snahou, aby aj duchovenstvo podliehalo v sekulárnych záležitostiach právomoci kráľovských súdov. Jeho najväčším odporcom sa stal arcibiskup z Canterbury Thomas Becket, predtým panovníkov kancelár a blízky priateľ. Becket ušiel z Anglicka a hľadal podporu v Ríme u pápeža. Neskôr sa s Henrichom zmieril a vrátil sa na ostrovy, tu však opäť začal bojovať proti kráľovi. "Kto ma zbaví toho neposlušného kňaza?" zvolal rozhnevane na svojom dvore v Normandii pred svojimi rytiermi. Štyria z nich to pochopili ako rozkaz a arcibiskupa krátko po Vianociach roku 1170 zavraždili priamo v jeho katedrále.
Henrich navonok čin odsúdil, vypravil sa do Canterbury, kde sa dal na znak pokánia zbičovať sedemdesiatimi mníchmi. Sľúbil finančnú podporu a účasť na chystanej križiackej výprave do Palestíny. Tá sa však nikdy nekonala.
Záver jeho života vyplnili boje so synmi, nespokojnými s tým, ako im rozdelil úlohy. Spojili sa proti nemu s francúzskym kráľom. Henrich a Geoffroi zomreli ešte za jeho života. Richard, neskôr anglický vladár známy ako "Levie srdce", vyhnal otca z Anjou a prinútil ho v pokorujúcej zmluve z Azay-le-Rideau uznať ho za jediného dediča. O dva dni Henrich II. zomrel.
"Ríša" Henricha II. svojho tvorcu dlho neprežila. Najmladší kráľov syn Ján stratil v boji s novým francúzskym panovníkom Filipom Augustom v rokoch 1204-1214 všetky severofrancúzske dŕžavy - ostalo mu len Akvitánsko. Anglické kráľovstvo sa však už natrvalo stalo európskou mocnosťou. Prestalo byť len "zámorským Francúzskom". Nároky na francúzske územia a korunu si anglickí panovníci robili až do 15. storočia.
