V roku 1994 zomrel severokórejský vodca Kim Ir-sen. Celá krajina ako na povel plakala, trhala si v zúfalstve vlasy. Na pietnych aktoch sa zúčastnilo 17,5 z 22 miliónov Severokórejčanov. Kim Ir-sen ale krajanov opustil len fyzicky, jeho duch a dedičstvo prostredníctvom jeho syna zostali. Zajtra si oslavami v Severnej Kórei pripomenú desiate výročie od úmrtia ich milovaného vodcu.
Oficiálne heslá krátko po smrti najväčšieho vodcu hlásali: "Súdruh Kim Ir-sen je Kim Čong-il" - jeho syn. A médiá v Pchjongjangu písali, že sa Kim Ir-sen prevtelil do svojho syna. Stav krajiny tomu dnes zodpovedá. Zatiaľ čo mladý Kim žije v otcových honosných palácoch, skromný kórejský ľud zvyknutý na biedu a nedostatok žije v stálom ohrození hladomorom.
Mytológia spojená s Kim Ir-senom pôsobí bizarne. Už zaživa sa premenil na zbožštenú legendu. Jeho rodinu sprevádzajú na ceste životom nadprirodzené javy a skvelé i odvážne skutky na poli bojovnom aj politickom. Nie je jednoduché zostaviť životopis - zber overených správ sa v najizolovanejšej krajine na svete robí veľmi obtiažne.
Jednoduchšie sa nachádzajú správy oficiálnej severokórejskej agentúry. "Vo chvíli, keď srdce vodcu kórejskej revolúcie prestalo biť, sa na dovtedy pokojnej a do hmly zahalenej hladine jazera na vrchole hory Pektusan náhle zdvihli vysoké vlny, začala sa veterná smršť a silný lejak. Živly sa búrili tri dni."
Nie je náhoda, že sa v správe kórejskej agentúry spomína hora Pektusan. Práve na jej úpätí sa narodil Kim Čong-il, zatiaľ čo jeho otec s partizánskym oddielom bojoval proti japonskej koloniálnej nadvláde. Svedectvá obyvateľov dediny Vjatskoje na ruskom Ďalekom východe hovoria niečo iné ako oficiálny kórejský životopis. Ľudia z tejto dediny spomínajú, že sa v ich obci narodil malý Kim (volali ho Šura), zatiaľ čo otca Kim Ir-sena sovietski inštruktori v tábore pripravovali na dráhu revolucionára štúdiom marxizmu a bojovou prípravou.
V skutočnosti to teda nebol až taký statočný bojovník proti okupantom. Kim Ir-sena pravdepodobne zajali spolu s ďalšími Kórejčanmi a Číňanmi utekajúcimi pred Japoncami cez hranice do Sovietskeho zväzu.
Bez Stalinovho požehnania by Kórejská ľudovodemokratická republika pod vedením Kim Ir-sena nikdy nevznikla ani neprežila prvé roky. Druhým krstným otcom sa stal Mao Ce-tung, bez ktorého pomoci by KĽDR zrejme prehrala v kórejskej vojne, ktorú Kim v roku 1950 vyprovokoval.
Kim Ir-sen sa narodil v roku 1912 v chudobnej rodine neďaleko Pchjongjangu. Čoskoro emigrovali do Číny a mladý Kim sa mal už v 30. rokoch zapojiť do boja proti Japoncom, ktorí tejto oblasti v tom čase dominovali. Po sovietskom školení počas II. svetovej vojny sa do svojej domoviny vrátil ako major sovietskej armády. Postupimská dohoda rozdelila Kórejský polostrov na americkú a sovietsku zónu, ktorú viedol Kim. Nezávislá KĽDR vznikla v roku 1948 a jej vodcom bol až do skonu. Jeho pokus o zjednotenie polostrova vyvolaním vojny Južná Kórea vďaka podpore Američanov odrazila.
Odvtedy sa Kim Ir-sen sústreďoval už len na svoju krajinu. Prišiel s konceptom sebestačnej, nezávislej krajiny, ktorá sa nebude zúčastňovať na zahraničnom obchode ani na politike, a bude sa spoliehať predovšetkým na silnú armádu. Táto nacionalistická ideológia čučche je zakotvená v ústave a krajinu postupne priviedla k úplnému kolapsu.
Od začiatku šlo o klam. Propaganda síce tvrdila, že ľudia žijú v blahobyte. V skutočnosti žili v úplnej chudobe a neslobode, ktorá sa ešte zhoršila, keď Severnú Kóreu po páde komunistov prestal podporovať Sovietsky zväz a dodávky obmedzila aj Čína.
Kim Ir-sen pripravoval syna aj krajinu na odovzdanie moci, a tak aj vznikla svätá trojica Kimovho rodu - otec, syn a čučche. Krajinu premenil na obrovský láger vyzdobený svojimi podobizňami a monumentálnymi sochami. Ľudia končia v koncentračných táboroch len pre podozrenie zo zlých úmyslov, ich súkromný život takmer neexistuje, namiesto toho majú politické školenia.
To, že duch Kim Ir-sena pretrváva dodnes, potvrdzuje aj spôsob, akým jeho syn vydiera celý svet, keď blokuje inšpekcie jadrových zariadení a zastrašuje svojím jadrovým programom. Presne to isté robil Kim Ir-sen začiatkom deväťdesiatych rokov.
