e, že jeho stavba bola majstrovským dielom. Od jeho oficiálneho otvorenia uplynulo v stredu 110 rokov.
Najprv premosťoval Temžu len London Bridge. Na konci 19. storočia sa však Londýn rýchlo rozrastal a stavali sa ďalšie mosty, ale všetky západne od London Bridge, lebo v priestore na východ bol rušný prístav. Ľudí však bolo čoraz viac a čoskoro museli tisícky áut a chodcov putovať z mesta a doň cez London Bridge. Povozy sa oneskorovali o celé hodiny. Občania písali petície za stavbu nového mosta. Vybudovanie nového sa javilo ako nevyhnutnosť.
Miestne úrady si však lámali hlavu, ako postaviť most po prúde rieky bez toho, aby sa narušil čulý dopravný ruch. Vo verejnej súťaži nakoniec zvíťazil projekt pohyblivého mosta, ktorého strednú časť tvorili dva zdvíhacie rámy, z dielne mestského architekta Horaca Jonesa a Johna Wolfa Barryho.
Stavba mosta začala v roku 1886, trvala osem rokov a drelo na nej 432 stavebných robotníkov. Nebolo to vôbec jednoduché. Na dne rieky museli vztýčiť dva masívne piliere, ktoré podopreli železnú a oceľovú konštrukciu. Tú potom obložili dartmoorskou žulou, aby ochránili oceľovú konštrukciu a stavba získala príjemnejší vzhľad. Preto most často mylne pokladajú za kamenný, hoci je oceľový.
Dve veže spojili v prostrednej časti mosta zastrešené výškové lávky, po ktorých sa dalo chodiť, aj keď boli rámy mosta zdvihnuté. Viedli k nim schody a hydraulické výťahy vo vežiach. V roku 1910 však lávky zatvorili, pretože ich málokto používal. Ľudia si totiž radšej počkali, aby mohli sledovať fascinujúce predstavenie zdvíhania mostných rámov. Trvalo to len päť minút, takže bolo jednoduchšie počkať, než sa lopotiť hore na lávky.
V čase dokončenia sa Tower Bridge stal najväčším a najdômyselnejším zdvíhacím mostom na svete. Hydraulické zariadenie používalo paru (až do roku 1976) na pohon obrovských motorov, ktoré zdvíhali rámy mosta hore a dolu. Napriek zložitosti systému trvalo rámom iba minútu zdvihnúť sa do maximálnej polohy 86 stupňov. Londýnčania boli nadšení.
Ale len chvíľu. Po slávnostnom otvorení mosta v roku 1894 jeho vzhľad verejnosť odpudzoval. Jonesov pôvodný model bol jednoduchý a pripomínal stredoveké stavby. Ale Jones zomrel v roku 1887 a jeho spolupracovník Barry dodal svoj vlastný umelecký rukopis. Keď most v roku 1894 otvorili pre dopravu, časopis Staviteľ ho preklial a nazval "najmonštruóznejším architektonickým podvodom, čo sme kedy videli".
Verejná mienka časom však názor výrazne zmenila a dnes je Tower Bridge už veľmi obľúbený. Prispelo k tomu aj veselé vymaľovanie železných častí modrou, bielou a červenou farbou. To spravili až v roku 1977 na oslavu strieborného jubilea kráľovnej Alžbety II. Predtým boli tieto časti čokoládovo hnedé.
Od roku 1994 sa priestory mosta dajú prenajímať na večierky a recepcie. Tower Bridge je 268 metrov dlhý a rozpätie medzi vežami je 60 metrov. Vnútri veží je pôvodný mechanizmus používaný na zdvíhanie mosta. Predtým sa zdvíhal viac ako tisíckrát do roka, dnes už menej než 100-krát ročne. Je to preto, že po Temži sa plaví len zlomok lodí, čo kedysi, a navyše väčšie z nich kotvia nižšie po prúde.
Cesta na moste je 11 metrov široká a po oboch stranách má chodníky. Celková výška veží od úrovne základov je 89 metrov. O masívnosti stavby svedčí aj 6650 kubických metrov kamenia, 53 500 kubických metrov betónu, 31 miliónov tehál a14-tisíc ton železa a ocele použitých pri stavbe. Náklady na stavbu v čase otvorenia mosta boli milión libier šterlingov, čo na takéto dielo nebolo veľa.
Tower Bridge zažil aj dramatické momenty. V roku 1912 musel letec Frank McClean núdzovo preletieť medzi zdvihnutými rámami a vysokými chodníkmi na svojom dvojplošníku. V roku 1952 zasa musel londýnsky autobus "preskočiť" z jedného rámu na druhý, keď sa začali zdvíhať vo chvíli, keď bol autobus ešte na nich.
Autor: JITKA BOJANOVSKÁ, čtk
