Následník s manželkou v Sarajeve.
FOTO - ARCHÍV
Rakúsky arcivojvoda František Ferdinand patrí medzi smutné historické postavy, ktoré vošli do dejín až svojou smrťou. Aj keď bol atentát na neho iba zámienkou a nie príčinou rozpútania prvej svetovej vojny, jeho smrťou sa podľa mnohých skončilo dlhé devätnáste storočie, ktoré sa začalo francúzskou revolúciou a prinieslo nástup moderného nacionalizmu a národného štátu. Osudné výstrely v Sarajeve, ktoré zapálili a zmenili celý svet, padli 28. júna 1914, pred 90 rokmi.
František Ferdinand d'Este sa narodil v roku 1863. Bol najstarším synom arcivojvodu Karola Ľudovíta, mladšieho brata cisára Františka Jozefa I. Z hľadiska nástupníctva na trónu bol až na treťom mieste v poradí, takže nastúpil na vojenskú dráhu.
Život arcivojvodu sa zásadne zmenil potom, keď v roku 1889 spáchal za dodnes nejasných okolností samovraždu jediný cisárov syn Rudolf. Následníkom trónu sa formálne stal Karol Ľudovít, už vtedy sa však počítalo s tým, že na trón nastúpi skôr jeho syn. Oficiálne bol František Ferdinand následníkom rakúsko-uhorského trónu ustanovený po smrti svojho otca v roku 1896.
Už po vymenovaní za následníka sa napriek odporu cisára oženil so Žofiou Chotkovou. Tá síce pochádzala z významného českého grófskeho rodu, z hľadiska panovníckej rodiny však išlo o svadbu hlboko pod úroveň. František Ferdinand sa musel vzdať nástupníckeho práva pre deti z tohto manželstva.
V roku 1913 bol vymenovaný za generálneho inšpektora armády. Z tejto funkcie mal dohliadať aj na veľké letné cvičenie rakúsko-uhorskej armády, ktoré sa v roku 1914 konalo v Bosne. Túto bývalú provinciu osmanskej ríše obývanú prevažne Srbmi a pomoslimčenými Bosniakmi, obsadilo Rakúsko-Uhorsko v roku 1878. Extrémistickí srbskí nacionalisti požadovali pripojenie Bosny k samostatnému Srbsku.
Ich tajná organizácia "Zjednotenie alebo smrť," známejšia pod menom Čierna ruka, sa rozhodla spáchať na následníka atentát. Organizáciu viedol šéf srbskej spravodajskej služby Dragutin Dmitrijevič. Srbská vláda pravdepodobne nebola do prípravy zapojená, nedá sa však vylúčiť, že o chystanom atentáte vedela.
28. júna po ukončení manévrov pricestoval František Ferdinand aj s manželkou na oficiálnu návštevu do sídla Bosny Sarajeva. Ignoroval varovanie z mnohých zdrojov, že by mohol byť v meste ohrozený.
Opatrenia na jeho ochranu boli veľmi primitívne. Mizerne pripravení boli aj atentátnici, na rozdiel od následníka mali šťastie. František Ferdinand a jeho manželka dorazili do Sarajeva vlakom a zo stanice sa vydali s kolónou automobilov na sarajevskú radnicu. Cestou zaútočil prvý z atentátnikov, ktorý na auto následníka hodil bombu. Tá sa však odrazila od strechy, vybuchla pod nasledujúcim autom a poranila následníkovho pobočníka. Kolóna po chvíľke pokračovala v ceste. Tam padlo rozhodnutie, že bude následník napriek ohrozeniu pokračovať v návšteve mesta. Z bezpečnostných dôvodov však zmenili trasu cesty a kolóna opäť vyrazila do mesta.
O zmene trasy zabudli informovať šoféra následníkovho auta, ktorý chcel na jednom mieste podľa pôvodného plánu odbočiť do ulice vedúcej do starého mesta. Keď si to všimol následníkov sprievodca, auto zastavil. Náhodou sa tak stalo na mieste, kde na chodníku stál ďalší z atentátnikov Gavrilo Princip. Tomu stačilo zdvihnúť pištoľ a dvakrát vystreliť. Prvá guľka sa odrazila od kovania auta a zasiahla Žofiu do brucha, druhá Františka Ferdinanda priamo do krku. Následník ešte vyhlásil, že to nič nie je a pár minút na to zomrel. Principa chytili hneď na mieste.
Paradoxné je, že atentátnici zabili potenciálneho panovníka, ktorý sa chcel vo väčšej miere opierať práve o slovanské národy žijúce v ríši. Rakúsko-uhorský dualizmus plánoval premeniť s prizvaním južných Slovanov na trializmus, prípadne monarchiu federalizovať. Práve to však radikálnym Srbom prekážalo. Mohlo by to znamenať zblíženie juhoslovanských občanov ríše s Viedňou a tí by potom nemali záujem o samostatný štát pod srbskou dominanciou.
Súd nad Principom a jeho spoločníkmi sa konal v októbri 1914. Princip v čase atentátu nebol podľa rakúskeho práva plnoletý (nemal dvadsať rokov), a tak nemohol dostať trest smrti. Dostal dvadsať rokov ťažkého žalára v pevnosti Terezín.
V tomto väzení v apríli 1918 zomrel na tuberkulózu. O dva roky neskôr jeho pozostatky previezli do Sarajeva, ktoré bolo už súčasťou samostatného juhoslovanského štátu.
