FOTO - ČTK
Čo sa presne stalo na pekinskom námestí Tchien-an-men 4. júna 1989 dodnes nie je známe. Čo masakru na obrovskom námestí predchádzalo, sa vie. Čo sa dialo potom, tiež. Ako prebiehal a koľko obetí priniesol zásah Čínskej ľudovej armády proti študentom, ktorí žiadali demokratizáciu? Zomreli stovky či tisíce ľudí? Sotva nájdeme v modernej histórii udalosť, o ktorej by bolo tak málo priamych a presvedčivých dôkazov. Svedectvá jednotlivcov, čo prežili, nemôžu obsiahnuť rozmer tragédie jedného z najväčších námestí na svete a ďalších ulíc Pekingu, kde tiež zomierali ľudia. Od vojenskej operácie zajtra uplynie 15 rokov.
Osamotený muž stojí sám na rozľahlom, otvorenom priestranstve. Oproti nemu tank, snaží sa ho zastaviť. Tieto zábery patria medzi najslávnejšie chvíle svetovej žurnalistiky. Kameramanovi stačilo pár sekúnd, aby zvečnil, aké bezmocné bolo študentské hnutie proti režimu. V tieni tejto tragédie sa stratili napríklad prvé slobodné voľby v Poľsku, ktoré predznamenali pád komunizmu v Európe. Tvrdé jadro komunistickej strany v Číne nič také pripustiť nechcelo. Tak ako niekoľkokrát v histórii prišlo v strane k rozkolu. Ťažkopádna Čína rozbiehala ekonomické reformy a časť vedenia strany prijala názor z pekinských diskusných salónov. Akademická obec a intelektuáli tam slobodne diskutovali o potrebe reforiem politických.
Spúšťacím mechanizmom, ktorý primal milióny Číňanov vysloviť sa k stavu spoločnosti, bola 15. apríla smrť reformne orientovaného bývalého predsedu Ústredného výboru Komunistickej strany Chu Jao-panga. Stále viac ľudí sa stretávalo na námestí Tchien-an-men (Nebeského pokoja), aby si uctili jeho smrť. Tomu miestu patrí v čínskej histórii zvláštne miesto - v roku 1949 tu napríklad Mao vyhlasoval nezávislosť Čínskej ľudovej republiky.
Preskočila iskra a zo stoviek študentov sa stali po niekoľkých dňoch tisíce až milióny ľudí. Robotníci so študentmi diskutovali o slobode, demokracii, slobode prejavu a tlače. Nešlo o chaotické hemženie, všetko bolo zorganizované.
Mnohí demonštranti držali transparenty na podporu budovania socializmu, spievala sa Internacionála - tak vyzerala nebezpečná kontrarevolúcia, ako o nej neskôr hovorilo čínske vedenie. Predstavy o demokratizácii boli skôr nejasné, ľudia vyslovovali najmä nespokojnosť s vtedajším vedením.
Práve v tom čase prišiel na návštevu Číny Michail Gorbačov. Vnímali ho ako reformného posla. Dva dni po jeho príchode sa na námestí stretli asi dva milióny ľudí a svetové médiá boli pritom. V tom čase už držala časť študentov hladovku, aby tak podporili svoje požiadavky. Nastala krátka etapa, keď médiá informovali slobodne, televízia vysielala priame vstupy.
Zástancovia tvrdej línie sústredení okolo premiéra Li Pchenga si uvedomovali, že nadšenie z námestia sa cez slobodné médiá rozlieva do celej Číny a na tajnom stretnutí konštatovali, že vedúce postavenie strany je ohrozené. Umiernenejšieho generálneho tajomníka Čao C'-janga požadujúceho sebareflexiu strany prevalcovalo stanné právo vyhlásené Li Pchengom. Potom, ako sa Čao C'-jang ospravedlnil v mene komunistickej strany hladujúcim študentom a požiadal ich, aby ukončili protest, z verejného života zmizol - dodnes je v domácom väzení.
Opadlo i nadšenie, na námestí bolo menej ľudí, do Pekingu sa sťahovala armáda. Študenti ešte zmobilizovali sily, nepočúvli rozkaz na vyprázdnenie námestia a vztýčili tam desaťmetrovú sochu slobody, ďalší sa pustili do hladovky. O ich osude už však bolo rozhodnuté a v noci 4. júna armáda splnila rozkaz vyprázdniť námestie.
Podľa oficiálnych čínskych údajov tam zomrelo niekoľko civilistov aj vojakov. Ostatné odhady sa pohybujú od niekoľkých stoviek po tritisíc mŕtvych. Tanky na ľudí, ktorí ich chceli zastaviť, strieľali, prešli ich. Časti demonštrantov umožnili námestie opustiť, iných zabili. Očití svedkovia hovoria, že znaky boja videli aj v iných častiach mesta. Vyhorená vojenská technika, stopy po streľbe, spáleniská.
Brutálne potlačenie protestov celý svet odsúdil. Politický bontón, že s čínskymi politikmi sa na najvyššej úrovni nepatrí stretávať, dlho neplatil. Dnes je Čína s komunistickým vedením - dedičmi tých, čo nastolili stabilitu - a "kapitalistickou" ekonomikou rešpektovaným partnerom. Väčšina študentských lídrov žije po ťažkom pobyte vo väzení v izolácii alebo v emigrácii. Súčasné vedenie nič nemení na hodnotení vtedajších udalostí - akurát ich prekvalifikovali z "kontrarevolučnej rebélie" na "politické nepokoje".
