Avignon bol pápežským sídlom.
FOTO - ARCHÍV
Spory pápežov s kráľmi o právo vymenovať a riadiť duchovných vyústili začiatkom 14. storočia do otvoreného konfliktu medzi pápežom Bonifácom VIII. (1294 - 1303) a francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným. Pápež bulou Clericic laicos vyhlásil, že len on má právo riadiť duchovných a v roku 1303 Filipa exkomunikoval - ten nariadil Bonifáca zatknúť. Hoci už o niekoľko dní ho mešťania oslobodili, Bonifác o pár týždňov zomrel. Jeho nástupca Bonifác XI. bol v úrade len niekoľko mesiacov, údajne ho otrávili na príkaz francúzskeho dvora. Nasledujúcim pápežom sa stal Francúz Klement V. osobný priateľ Filipa IV., ktorý sa usídlil v juhofrancúzskom Avignone. Jeho érou sa začalo sedemdesiatročné obdobie, keď pápeži sídlili v Avignone a záviseli od francúzskych kráľov. Klement V. zomrel 20. apríla 1314, pred 690 rokmi.
Francúzi ovládli pápežov a v Európe to vyvolalo nespokojnosť. Veľkí myslitelia 14. storočia poukazovali na morálny a duchovný úpadok cirkvi, pretože avignonskí pápeži sa správali často viac ako obchodníci a finančníci než duchovní pastieri. Návrat pápežov do Ríma na stolec sv. Petra ako symbol obrody cirkvi žiadali veľkí svätí tej doby, napríklad švédska kráľovná sv. Brigita a svätá Katarína Sienská.
Na návrat pápežského dvora do Ríma sa odhodlal až pápež Gregor IX. v roku 1377, vzápätí po presune však zomrel. Jeho smrť spôsobila v cirkvi rozkol, známy aj ako Veľká schizma.
Konkláve v Ríme zvolilo za pápeža Urbana VI. Čoskoro sa objavili pochybnosti o právoplatnosti voľby, pretože v čase voľby boli v Ríme veľké ľudové nepokoje, ktoré ovplyvnili konkláve. Navyše Urban VI. sa ukázal byť nehodným pápežom. Bol namyslený, drsný, mal cholerickú povahu, viedol extravagantný život a čoskoro sa dostal do konfliktu s kardinálmi. Odmietol sa tiež vrátiť do Avignonu, čo si želala vplyvná časť kardinálov. Viacerí svoju voľbu oľutovali a pod ochranou viacerých významných panovníkov, ako bol francúzsky kráľ Karol V. zvolili v roku 1378 teda ďalšieho pápeža, Klementa VII., ktorý sa usadil v Avignone.
Cirkev mala naraz dve hlavy. Európa sa rozdelila. Kráľovstvá a kniežatstvá západnej Európy sa väčšinou priklonili ku Klementovi, naopak, nemecká ríša, stredné a severné Taliansko, Flámsko, Anglicko, Írsko, Uhorsko, Poľsko sa pridali k Urbanovi. Ten zorganizoval proti Klementovi neúspešnú križiacku výpravu. Jeho nástupca v Ríme Bonifác IX. Klementa exkomunikoval, on mu to vzápätí vrátil.
Dvojpápežstvo pokračovalo takmer 40 rokov. Pápeži mali vlastný dvor, vymenovali kardinálov, viedli nákladný život vrátane vojenských výprav a nárokovali si príjmy z cirkevných daní a majetkov. Príjmy oboch sa zmenšili, a tak si neváhali prilepšovať predávaním odpustkov. Do cirkevných úradov pápeži vyberali príbuzných. V cirkvi sa šírila nespokojnosť so situáciou a volanie po reforme, ktorá by priniesla jednotu a obnovenie v duchu evanjelia.
Veriaci boli zmätení - ktorý z dvoch je pravý pápež? Rozdelení boli nielen panovníci, duchovní, ale aj svätí a teológovia, otázku riešili cirkevné snemy.
Situáciu mal vyriešiť cirkevný koncil v Pise v roku 1409, kde sa zišli kardináli oboch kúrií - rímskej aj avignonskej. Koncil vyhlásil oboch pápežov za zosadených a kardináli zvolili nového, Alexandra V. Ani jeden z dovtedajších pápežov sa však nevzdal. Cirkev tak mala už troch pápežov. Každý mal politickú podporu niektorého vládcu a prepukali ozbrojené konflikty.
Schizmu ukončil až ekumenický cirkevný koncil v Kostnici (1414 - 1418), kde sa zišli duchovní z celej Európy. Riadili sa zásadou, že rozhodnutia koncilu sú najvyššou autoritou v cirkvi, ktorej sa musí podriadiť aj pápež. Koncil potom zosadil všetkých troch pápežov a v roku 1418 zvolil nového Martina V. Ten sa v roku 1420 usadil v Ríme.
Pápežská schizma oslabila autoritu pápežského úradu. Spoločnosť navyše trpela ďalšími veľkými konfliktami, ako storočná anglicko-francúzska vojna, neúspech križiackych výprav, turecké nebezpečenstvo a túžila po obnove duchovného života a pomerov cirkvi. V tejto atmosfére vznikli diela kazateľov ako boli v Anglicku John Vycliff a neskôr v Čechách Jan Hus. Na ich učenie o storočie nadviazal Martin Luther a ostatní kazatelia reformácie, ktorá znamenala definitívny rozpad jednoty západnej cirkvi.
