FOTO - ČTK
Perfekcionista vždy vyžadujúci maximum od každého vo svojom okolí, čudácky vizionár absolútne posadnutý filmom - v tom sa zhoduje väčšina odborníkov, keď sa spomenie meno Američana Stanleyho Kubricka. Hoci geniálny Američan svojimi dielami pravidelne menil dejiny kinematografie, získal iba jediného Oscara, aj to len v kategórii špeciálne efekty. Roku 2001, ktorému venoval svoj najslávnejší film, sa však už nedožil. Zomrel pred piatimi rokmi 7. marca 1999 v spánku na infarkt.
Hoci sa Stanley Kubrick dožil sedemdesiatky a prvý film dokončil už ako dvadsaťdvaročný, jeho filmárska bilancia sa zastavila na čísle šestnásť. Námety si vyberal veľmi starostlivo a strávil najskôr nekonečné hodiny prípravou, natáčaním a v strižni, než sa ich rozhodol dať na plátno.
Hoci malý Newyorčan podľa známok nepatril medzi najlepších, učitelia ho nepovažovali za hlupáka. Otec ho naučil hrať šach a na trináste narodeniny mu daroval fotoaparát. Obom veciam Kubrick beznádejne prepadol na celý život.
S filmom začal najskôr z opačnej strany plátna - stal sa vášnivým divákom. Keď usúdil, že už toho videl dosť, vrazil v roku 1950 všetky svoje úspory do natáčania debutu, ktorým bol dokumentárny film o boxerovi pripravujúcom sa na zápas. Po ďalších dvoch dokumentoch sa už nedočkavo vrhol na prvý celovečerný film Strach a túžba.
Talentom si získal priazeň Kirka Douglasa, ktorý sa objavil v hlavnej úlohe jeho filmu Cesty slávy (1957). Ten presadil, aby mladý režisér dostal šancu sfilmovať Spartaka (1960). Vtedy sa však zároveň prvýkrát objavili sťažnosti na Kubrickov maximalistický prístup k hercom i štábu a jeho posadnutosť filmom rozvrátila už druhé manželstvo. Po tom, čo na peniazoch stroskotal jeho projekt s Marlonom Brandom, presťahoval sa znechutený do Anglicka.
Nič lepšie sa Kubrickovi nemohlo stať. Mimo hollywoodskych klišé začal točiť svoje skvosty. Po adaptácii kontroverznej knihy Vladimira Nabokova Lolita (1962) prišiel komerčný úspech filmu Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Priekopnícke dielo, s excelujúcim Peterom Sellersom, ako jedno z prvých ukázalo aktuálnu tému nukleárneho konfliktu z humornej stránky a oslovilo aj odbornú kritiku. Finančne zabezpečený Kubrick sa mohol v pokoji venovať niekoľkým projektom a dokončiť len jeden z nich. Dostal názov 2001: Vesmírna odysea.
Spolupráca s autorom sci-fi literatúry Arthurom C. Clarkom z neho spravila tvorcu so statusom kultový. Kým na nás sa chystali ruské tanky a Západ patril hipisákom, on prišiel s nadčasovým, vyše dvojhodinovým filmom, ktorý v kinematografii naštartoval "vesmírnu" éru. Hoci dnes už jeho trikové sekvencie vzbudzujú úsmev, stále ho mnohí považujú za neprekonaný. Asi najlepšie vystihujú Vesmírnu odyseu Kubrickove slová, že "film je, alebo by mal byť, skôr hudba než literatúra. Mala by to byť postupnosť nálad a pocitov."
Miera násilia a sexu v Mechanickom pomaranči (1971) bola veľkým sústom pre konzervatívnu Britániu, kontroverzne boli prijaté aj jeho ďalšie filmy Barry Lyndon (1975) a drsný, no strhujúci príbeh zasadený do obdobia vietnamskej vojny Olovená vesta (1987). O jeho perfekcionalizme svedčí, že keď začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia začal uvažovať o sci-fi príbehu Umelá inteligencia, rozhodol sa zastaviť práce dovtedy, než úroveň technológií umožní realizovať náročné trikové pasáže. Film nakoniec dokončil jeho priateľ Steven Spielberg v roku 2001.
Kubrick si písal vlastné scenáre len na začiatku kariéry. Keďže bol maximalista, už po druhom filme usúdil, že lepšie mu to pôjde s adaptovanými predlohami. S obľubou tvrdil: "Ak to môže byť napísané, môže to byť aj sfilmované," no nie všetci autori pôvodných diel mali rovnaký názor. Keď napríklad siahol po knihe veľmajstra hororu Stephena Kinga Osvietenie, nespokojný spisovateľ sa neskôr rozhodol napísať vlastnú verziu scenára a zveriť ju inému režisérovi.
Väčšinu života prežil mimo pozornosti médií a keď už sa k nemu údajne niekto dostal, Kubrick odpovedal cez mikrofón sediac vo vedľajšej miestnosti. Ešte mesiac pred smrťou zažaloval jeden časopis, pretože si o ňom dovolil napísať: "Existuje istá hranica medzi excentrikom a úplným magorom." Medzi jeho nezrealizovanými projektami zostal príbeh o holokauste s pracovným názvom Árijské papiere a epický film o Napoleonovi, ktorého chcel ponúknuť Jackovi Nicholsonovi.
