Nebola to hlúpa žena. Pokiaľ je vôbec možné si predstaviť, že o nej klebetili susedky, tak padali asi tieto slová: "Nie je zlá, len úplne zblbla." Nadežda Konstatinovna Krupská bola zrejme skôr inteligentná ako krásna, skôr zaslepená ako uvedomelá. Keby jedného osudného dňa nestretla Lenina, ktorému sa na celý život oddala, ktorému verne slúžila aj potom, čo zomrel, mohla z nej byť slušná úradníčka či učiteľka, matka a babička s prehnaným sklonom k disciplíne, ľavicovo orientovaná, obrnená heslami o sociálnej spravodlivosti, ale inak celkom normálna ruská báryšňa. Dožila sa požehnaného veku, zomrela deň po oslave svojich sedemdesiatin. Najskôr jej prišlo zle od žalúdka a potom upadla do bezvedomia, z ktorého sa už neprebrala. Podľa jednej verzie ju nechal otráviť marcipánovou tortou Stalin. Dnes od jej smrti uplynulo 65 rokov.
Krupská bola krutá, zásadová a tvrdá, zapálená pre vec a neuveriteľne pracovitá. Stala sa revolucionárkou už predtým, než prehodila niekoľko vzrušených slov s Vladimirom Iľjičom Leninom. Keby sa nestretli, keby ju na vlastnú žiadosť neposlali do vyhnanstva do Jenisevskej gubernie, kde si trest odpykával aj Vladimir Iľjič a kde mali svadbu, všetko mohlo byť inak.
Ako manželka a neskôr vdova po vodcovi nemala na takéto úvahy právo. Nie je isté, či niečo niekedy ľutovala, zrejmé je, že nikdy neľutovala nič, čo urobil Lenin. Milovala ho opičou láskou, znášala jeho rozmary, bola mu doslova všetkým, od písacieho stroja až po osobnú tajomníčku.
Pre Nadeždu Konstatinovnu nastali v druhej polovici 20. rokov krušné časy. Potom, čo musela čeliť zvestiam o manželovej nevere, vzdať sa definitívne nádeje na materstvo, po čase strávenom za invalidným vozíkom a nakoniec pri lôžku mrzutého manžela, sa rozhodla prebudovať sovietske školstvo. Netajila sa obdivom k americkému systému vzdelávania, postavila sa proti antisemitizmu medzi pedagógmi a proti vylučovaniu detí kulakov zo škôl, za čo si vyslúžila nemálo kritiky od súdruhov a súdružiek.
Vo svojej ideologickej zaslepenosti nemohla nikdy prekročiť tieň svojho muža. Presadzovala často absurdné zmeny, rušila prázdniny, dogma kolektivizmu a rovnosti jej znemožnila orientovať sa viac na zahraničné vzory.
Ako prominentná vdova mala nárok na pokoj a zbožné uctievanie. Lenže bez ochrany začala strácať politický vplyv. Keď Iľjič ešte dýchal na nemocničnom lôžku došlo k zásadnej príhode. Konflikty medzi Krupskou a Stalinom sa doniesli až k Leninovmu uchu. Keď Visarionovič Krupskú hrubo pourážal do telefónu, zachoval sa k veľkému potešeniu Nade jej manžel ako rytier. "To, čo niekto urobí mojej žene, je pre mňa rovnaké, ako keby to urobil mne," napísal vodca v liste z 5. marca 1923. Je to jeden z mála dokumentov dokazujúcich osobnejší vzťah ku Krupskej.
V roku 1926 sa Krupská dokonca na chvíľu opäť stala súčasťou prenasledovanej opozície - Leningradskej skupiny. Dala však prednosť pretvárke: komunisti sú jednotní a osobné spory musia ísť bokom.
Do konca života znášala pokrytecké prejavy úcty voči svojej osobe zo strany nenávideného stalinského vedenia rovnako ako šírenie klebiet. Ešte za jej života sa rozprávali vtipy: Do časopisu príde otázka od škaredého dievčaťa, ako sa so svojím vzhľadom má vyrovnať. Odpoveď znie: Milá Kaťa. Nebuď smutná. Pozri, na Nadeždu Konstatinovnu, aká to bola obluda a akého muža ulovila."
V 30. rokoch bola Krupská zbavená politického vplyvu. A mohla byť rada, že ju Stalin nechal dožiť až do vysokého veku. Vlastne sa jej vždy bál. Mal prečo. Krupská vedela priveľa. Krupskej len ťažko mohol nahovoriť, že bol s Leninom najlepší kamarát.
Aby ju prinútil držať jazyk za zubami, dal ju strážiť tajnou políciou a nakoniec jej znemožnil čokoľvek oznámiť svetu. Šepkalo sa, že Stalin prikázal vybraným lekárom, aby nenápadne skrátili čas, ktorý jej bol vymedzený.
Nadežde sa medzitým celý život v jej očiach premenil v trápnu epizódu. A ktovie, či v spolitizovanej, ale predsa len ženskej mysli nepreblesli pochybnosti o naplnení osobného života. Skoro najpresnejšiu charakteristiku Krupskej napísal Lev Trockij: "Určite bola bystrým človekom. Nie je nič zvláštne na tom, ak vedľa Lenina jej politický rozhľad nedostal možnosť samostatne sa rozvíjať. Vždy bola presvedčená o jeho pravde. Osobné hrdinstvo jej nechýbalo, chýbala statočnosť samostatnej mysle."
Autor: PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra EPICENTRUM pre SME
