Najničivejšia pandémia bola v roku 1918 známa ako Španielska chrípka. Na Zemi sa objavil vírus chrípky typu A subtyp (H1N1), uviedla pre TASR vedúca epidemiológie Úradu vereného zdravotníctva SR Zuzana Krištúfková.
Odhaduje sa, že uvedeným vírusom sa infikovalo 500 miliónov ľudí. Na chrípku a komplikácie s ňou spojené v tom čase zomrelo 20 až 50 miliónov ľudí. V 50. rokoch subtyp H1N1 prestal postupne v populácii cirkulovať.
Vysvetlila, že pandémia chrípky je epidémia, ktorá sa šíri z jedného miesta postupne po celom svete a je spôsobená novým subtypom vírusu chrípky typu A.
Ďalšie pandémie boli menšieho rozsahu. Známe sú ako Ázijská chrípka, ktorá sa objavila v roku 1957. V tom čase išlo o vírus chrípky typu A subtyp (H2N2). Tento subtyp sa taktiež postupne vytratil a dodnes sa u chorých ľudí nediagnostikuje. V roku 1968 zaznamenali Hong Kongskú chrípku, pri ktorej sa ľudia infikovali vírusom chrípky typu A subtyp (H3N2).
Ostatnou známou bola v roku 1977 tzv. Ruská chrípka, pod ktorú sa podpísal vírus chrípky typu A (H1N1), ktorý opäť začal cirkulovať. Postihnuté boli prevažne osoby narodené po roku 1950, ktoré sa s vírusom A H1N1 nemali šancu stretnúť a teda vytvoriť si protilátky.
Chrípka, alebo influenza, dostala latinský názov na základe stredovekej predstavy, že pôvod choroby súvisí s vplyvom hviezd. V roku 1933 sa vedeckej skupine anglického mikrobiológa Wilsona Smitha podarilo po prvý krát izolovať vírus chrípky na zvieratách - fretkách. Odvtedy sa začala písať nová kapitola boja proti chrípke. Prvá medzinárodná sieť, ktorá sledovala výskyt a rozdelenie kmeňov vírusu chrípky v populácii začala fungovať v roku 1946.
Hneď po založení Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO) v roku 1948 bola začlenená do jej činnosti. Cieľom Globálneho chrípkového programu je v prvom rade včasné zachytenie vzniku prípadnej pandémie a následné rýchle prijímanie opatrení. V medzipandemickom období sústreďuje na rýchle zachytenie vzniku epidémie a analýzu cirkulujúcich kmeňov vírusu chrípky za účelom prípravy očkovacej látky. V súčasnosti je do tohto programu zapojených 110 Národných referenčných centier (NRC) pre chrípku v 86 krajinách vrátane Slovenska a 4 Referenčné centrá SZO. Pre austrálsky kontinent je Referenčné centrum SZO v Melbourne, pre Áziu v Tokiu (Japonsko), pre Európu je to v Londýne (Veľká Británia), pre americký kontinent v Atlante (USA).
Izolovaný vírus umožnil začať vývoj protichrípkovej vakcíny. Prvý pokus o očkovanie sa uskutočnili už dva roky po prvej izolácii vírusu. Pripraviť očkovaciu látku však bolo možné až po dôkladnejšom skúmaní a poznaní vlastností vírusu chrípky.
Prvé očkovacie látky boli však pripravené až v roku 1942 z vírusových častíc chrípky typu A a B, ktoré sa chemicky usmrtili. Od roku 1960 bolo zavedené očkovanie proti chrípke uvedených typov.
V druhej polovici dvadsiateho storočia sa príprava a výroba chemických vakcín ďalej rozvíjala. Vedcom sa podarilo pripraviť čistejšie a bezpečnejšie vakcíny, ktoré sa aplikujú aj v súčasnosti. V posledných rokoch bolo do výskumu vakcín vložené veľké úsilie. Okrem úsilia o vylepšenie vakcíny proti chrípke samotnej, sa robí intenzívny výskum s alternatívnymi formami podania vakcíny. Predpokladá sa, že nové cesty jej podania u mnohých pacientov zvýšia akceptáciu vakcinácie a o niekoľko rokov prídu na trh vakcíny podávané na lyžičku, alebo ako nosné kvapky.
