februára 1904.
Rusko-japonská vojna spolu s americko-španielskou a búrskou boli prvými modernými vojnami, ktoré predznamenali hrôzy 20. storočia. Predovšetkým rusko-japonská, v ktorej sa stretli rovnocenní protivníci, bola ukážkou nového druhu vojenstva založeného na masovom používaní techniky, strojov a spojovacích prostriedkov.
Individuálne hrdinstvo nezaniklo, ale strácalo sa v šedej anonymite. Rozhodujúca prestala byť fyzická sila a výdrž vojakov, ale skôr schopnosť stláčať rôzne páky a tlačidlá. V tejto vojne sa prvýkrát masovo použili guľomety, ostnatý drôt, mínové polia a objavil sa fenomén dlhého a stabilného frontu so zákopmi a pásom nikoho.
Oba štáty boli vlastne oneskorencami v priemyselnom a ekonomickom rozvoji. Japonsko sa zo strachu pred osudom kolonizovanej krajiny od roku 1868 urputne modernizovalo a stačila mu jedna generácia, aby dohnalo väčšinu európskych štátov.
Aj v Rusku od roku 1890 pozorujeme ekonomický rozmach. Na rozdiel od Japoncov sa však hlavne spoliehali na to, že „Rusko je veľké" a nikto ho ohroziť nemôže.
V Japonsku aj Rusku boli navyše presvedčení, že nestihli hlavnú vlnu koloniálneho delenia sveta, a preto musia teraz uchmatnúť zvyšky, ktoré sa ešte ponúkajú. Išlo o Kóreu a Mandžusko.
Zaujímavé bolo najmä Mandžusko. Na konci 19. storočia sa považovalo za jednu z posledných voľných oblastí vhodných na európske osídlenie: nachádzalo sa v miernom pásme a bolo riedko osídlené. Čínsko-mandžuská vláda totiž až do roku 1878 zakazovala etnickým Číňanom usadzovať sa tam. Okolo roku 1900 tu nežili viac ako tri milióny ľudí, dnes vyše 100 miliónov.
Rusku išlo okrem územia aj o prístav Port Arthur. Nezamŕzal a poskytoval prístup k otvorenému moru.
Vojna sa začala nečakaným útokom japonských torpédoviek na ruské loďstvo kotviace v Port Arthure. Potom japonské vojská ovládli Kóreu, začali obliehať Port Arthur a pomaly postupovali pozdĺž železnice do mandžuského vnútrozemia, kde zvádzali krvavé a viac-menej nerozhodné bitky s ruskými vojskami.
Na mori získalo po niekoľkých zrážkach prevahu takticky lepšie pripravené a vycvičené japonské loďstvo. Táto vojna bola od Trafalgaru prvou veľkou námornou vojnou.
Zvyšky ruského loďstva boli zničené, keď Japonci v januári 1905 po viac ako polročnom obliehaní dobyli Port Arthur. V priebehu roku 1905 sa im podarilo vylodiť aj na Sachaline.
Na zemi však začala ruská armáda získavať početnú prevahu. Japonci preto súhlasili s mierovými rokovaniami. Ruská vláda tiež stratila záujem na vojne, pretože v krajine sa rozhárala revolúcia. Obe strany preto 5. septembra 1905 uzatvorili v americkom Portsmouthe mier. Za jeho sprostredkovanie dostal americký prezident Theodore Roosevelt Nobelovu cenu mieru.
Rusko muselo Japonsku odstúpiť južný Sachalin a Port Arthur. Obe strany mali vyprázdniť Mandžusko. Rusko zároveň poskytlo Japonsku niektoré rybolovné koncesie v Ochotskom mori. Neskôr však Japonsko obsadilo Kóreu a v roku 1931 ovládlo aj Mandžusko.
V Japonsku prijali mier so sklamaním - po veľkých víťazstvách japonská verejnosť očakávala viac. V Rusku vypukla revolúcia, ktorá zatienila udalosti vojny. Rusom však zostala horkosť z nepochopiteľnej porážky od akýchsi žltých ázijských Japončíkov, a dokonca v roku 1945 musel Stalin zdôrazňovať, ako Sovietsky zväz odčinil potupnú porážku cárskeho Ruska.
Ako by vyzeralo dvadsiate storočie, keby vo vojne nezvíťazilo Japonsko, ale Rusko? Možno by Mandžusko bolo súčasťou ruského Ďalekého východu. Asi by počas prvej svetovej vojny (ak by vôbec vypukla) boli spojenectvá inak rozložené. A možno by sa veľké vojny 20. storočia neviedli proti nemeckému imperializmu, ale proti veľkému imperiálnemu Rusku rozťahujúcemu krídla od Atlantiku až k Tichému oceánu.
Autor: Daniel Šmihula
