v plynovej komore, vraj súhlasne prikývol. Išlo o historicky prvú popravu v plynovej komore. Stalo sa to pred osemdesiatimi rokmi, ôsmeho februára 1924 vo väznici amerického štátu Nevada.
Priviazali ho na kreslo pripomínajúce elektrické a o pár minút neskôr v miestnosti, ktorá bola ako väčšia toaleta, začal z nádoby pod kreslom unikať smrtiaci plyn ako výsledok chemickej reakcie kyanidu, oxidu uhličitého a kyseliny. Odsúdený sa snažil najskôr zhlboka nadýchnuť, ale to mu robilo viditeľné ťažkosti.
Potom začal trhať rukami, akoby dúfal, že remene popustia a akýmsi zázrakom sa vytrhne. Nič z toho nedokázal. Hlava mu začala po piatich minútach klesať na hruď. Vypínal sa ešte k nádychu. Nešlo to. Potom sa prestala hýbať hlava, ruky znehybneli. Z tela unikol život. Pre istotu však odsúdenca v kresle nechali dlhšie. Kat si chcel byť istý účinkom nezvyčajnej popravy.
Prvá poprava sa podarila podľa plánu. Správa sa rýchlo rozletela do všetkých väzníc únie. Niektorí riaditelia väzníc chceli vedieť, aký mohol mať počas takého umierania odsúdenec pocit. Dr. Allen McLean Hamilton, vtedy povestný toxikológ, k správe o prvej poprave plynom priložil aj vedecký posudok. Zdôrazňoval, že ide o oveľa humánnejší odchod zo sveta než obesením či zastrelením. A dodával, že „je to oveľa humánnejšia poprava než na elektrickom kresle." Na záver ešte poznamenal: „Vrelo metódu odporúčam."
Časť riaditeľov väzníc však nevadským pokusom nadšená nebola. Podľa dobovej literatúry niektorých riaditeľov so slabšou povahou pochytila hrôza pri predstave smrti udusením. Niektorí chceli proces predsa len akosi „poľudštiť" a navrhovali, aby odsúdencov likvidovali plynom počas spánku. Tento návrh neprešiel.
Po Nevade pristúpili na plyn štáty Arizona, Kalifornia, Maryland, Missouri, Mississippi, Nové Mexiko, Severná Karolína, Oregon a Wyoming. Išlo o štáty, kde s novou „modernou" formou popráv súhlasili guvernéri. Bez ich podpisu to nešlo. Popráv v plynových komorách sa dožadovali aj niektorí riaditelia väzníc v ďalších štátoch. Ak sa guvernér postavil proti, popravovalo sa pôvodnými, klasickými metódami - obesením, zastrelením alebo uškvarením v elektrickom kresle.
Niektorí riaditelia väzníc v žiadostiach o popravu plynom vraj okrem pohnútok o spáse vrahovej duše pridávali aj odsek o nezanedbateľnej úspore finančných nákladov. Pre obesenca sa zvyčajne musela postaviť podľa zákona nová šibenica, čo mohlo vyjsť s povrazom aj na sto dolárov. Pri smrti zastrelením museli povoliť popravnú čatu, čo bolo ešte drahšie. Poprava plynom bola dokonca lacnejšia než elektrické kreslo. Smrtiaca zmes chemických látok vyšla štát iba na jeden dolár a osemdesiat centov.
Na nápad popravovať odsúdencov plynom prišiel akýsi major Delos Turner. Zasadzoval sa za takýto trest predovšetkým pre vojenských dezertérov. Jeho myšlienka sa však ujala v civilných väzniciach. Keď začiatkom sedemdesiatych rokov zrušili v Amerike trest smrti, osireli aj plynové komory. No v roku 1977 sa začalo znovu popravovať, pretože pribúdalo ťažkých vrážd a Amerika sa rozhodla proti ich nárastu brániť metódou oka za oko a zub za zub. Obnovili sa aj popravy v plynových komorách. Z tridsiatich ôsmich štátov únie, ktoré posielajú vrahov na smrť, dnes už používa plynové komory iba päť štátov.
Poslednou osobou popravenou plynom bol Walter LeGrand v Arizone v roku 1999. Odsúdenci majú v súčasnosti možnosť „širšieho výberu". Väčšina, a sú medzi nimi aj ženy, dáva prednosť trom vpichom smrtiacou injekciou. Prípad Nevada vraj pôsobí na väčšinu vrahov či vrahýň priveľmi skľučujúco.
