Lavrentij Pavlovič Berija. Podľa niektorých ten najkrutejší kat a organizátor masových represií, podľa iných človek, ktorý nakoniec pochopil a snažil sa začať reformy takmer gorbačovského typu. Niektorí jeho súčasníci o ňom hovoria ako o netvorovi v ľudskom prezlečení, intrigánovi a diktátorovi, podľa iných bol geniálnym, talentovaným a nadaným, možno i osvieteným politikom. Šéf sovietskej tajnej služby NKVD bol pravdepodobne oboje. Zastrelili ho presne pred 50 rokmi - 23. decembra 1953.
Poloplešatý päťdesiatštyriročný muž s príliš bacuľatou tvárou v okrúhlych okuliaroch sa ani nepomočil od strachu, ani sa nevrhol zúrivo na svojich katov. Ani sa nerozplakal, ani neupadol do bezvedomia. Ľudových rozprávok o jeho skone je veľa.
V skutočnosti sú posledné minúty života tohto záhadného politika zdokumentované dosť presne: „Dovoľte mi, aby som povedal...," vyhlásil pevným hlasom. „Ty už si všetko povedal. Zapchajte mu ústa uterákom," prikázal prokurátor Rudenko. Potom sa rozhliadol, aby vybral najvhodnejšieho pre takú zásadnú úlohu.
„Dovoľte to mne. Touto vecičkou som na fronte poslal na onen svet nejednu sviňu," povedal zástupca veliteľa protivzdušnej obrany štátu Pavel Batickij a ukázal na pištoľ.
Prokurátor bez zaváhania hovorí: „Prosím, vykonajte rozsudok." Batickij starostlivo zamieril. Trafil sa presne doprostred čela. Tak sa skončila jedna významná éra v histórii sovietskeho štátu.
Berija sa narodil v dedinke Mercheulli v Gruzínsku. Ako Gruzínec mal otvorené dvere k sovietskemu vodcovi Stalinovi.
Nemal žiadne zábrany a traduje sa, že asi jediný človek, ktorý v ňom vzbudzoval cit, bola jeho milovaná žena Nino Gegečkori. Jej strýka, vplyvného boľševika Sašu Gegečkoriho, ktorý ho v straníckych kruhoch ohováral ako panovačného despotu, ale zlikvidoval bez škrupúľ.
Formálne ho stihol trest za to, že pobozkal ženu perzského šacha a prednášal nevhodné prípitky. Berija bol vtedy už aktívnym čekistom, a tak mu za porušenie komunistickej etiky osobne dal na výber: buď samovražda, alebo zastrelenie. Saša spáchal samovraždu.
Berija tak definitívne prepadol podivnej vášni riadiť dejiny pomocou intríg, falošných udaní, vrážd, samovrážd, ohovárania.
V roku 1938 sa Lavrentij stáva národným komisárom vnútorných vecí ZSSR a výhodne krytý Stalinom začal budovať systém, v ktorom tajné služby hrali prím a ktorého sa nakoniec spolu s miliónmi iných sám stal obeťou.
Berija prežil celý život v tieni Stalina a čakal na vhodnú príležitosť. Nie je známe, čo sa mu odohrávalo v hlave, keď v roku 1953 stál vedľa Stalinovej dcéry Svetlany nad zomierajúcim Stalinom. Každopádne musel cítiť obrovskú šancu.
O podiele Beriju na skone vodcu, o jeho tajných laboratóriách na jedy a smrteľnej injekcii, ktorú údajne tiež nariadil pichnúť Stalinovi, kolujú historky. Každopádne Lavrentija Beriju zatkli 113 dní po smrti jeho šéfa.
Absurdné je, že ku svojmu koncu značne prispel sám. Prvýkrát v živote niečo dôležité neodhadol. Zo dňa na deň sa z neho po smrti vodcu stal reformátor. Ako na bežiacom páse odhaľoval zločiny páchané na nevinných ľuďoch a vydesil svojich súdruhov v strane tak, že sa rozhodli zbaviť sa ho skôr, než začne útočiť aj na ich pozície. Ako šéf tajných služieb mal na všetkých členov ústredného výboru zavedený šanón.
Zaujímavé je, že ho napokon neobvinili z toho, čo skutočne urobil, i keď to by stačilo na niekoľko trestov smrti. Pravdivý politický proces s Berijom by však mohol ohroziť i samotných jeho organizátorov, predovšetkým Nikitu Chruščova.
Beriju preto oficiálne popravili za znásilňovanie, špionáž v záujme cudzích krajín a snahu o obnovu kapitalizmu. O represiách, vysídľovaní celých národov a čistkách sa radšej verejne veľmi nehovorilo. To všetko prišlo až neskôr.
Dnes sa na neho niektorí historici pozerajú dokonca ako na predchodcu slávnej perestrojky. Poukazujú na to, že práve on ako minister vnútra začal prehodnocovanie represií. Začal na straníckej pôde hovoriť o mučení nevinných, falšovaní dôkazov, neprípustných metódach polície, o kulte osobnosti. Búral systém, ktorému sám roky vládol.
Pochopil, že so smrťou Stalina prichádza nová doba a chcel sa stať jej hrdinom. Okrem toho dúfal, že keď odhalí zločiny páchané inými, nikomu nenapadne rozoberať jeho účasť v krvavých čistkách. Neodhadol situáciu.
Berija sa stal poslednou slávnou obeťou vlastných represií. Po jeho poprave zásadne obmedzili nadvládu tajných služieb, zlepšila sa situácia politických väzňov a ľudia začali aspoň trochu slobodnejšie dýchať.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
