Cisár Svätej ríše rímskej, ktorá zahŕňala takmer celú strednú Európu, český kráľ a luxemburský vojvoda celý život budoval. Životopis, ktorý sám nechal napísať, politické budovanie ríše a českého kráľovstva, ale aj významné stavby, označuje za hlavnú náplň jeho života. Vojnu nenávidel a ani ju nevyužil na dosiahnutie svojich cieľov. Karol IV. zomrel 29. novembra 1378 - pred 425 rokmi. Spomínaný životopis hovorí, že svoj cieľ naplnil.
Karol IV. (vlastným menom Václav - Karol bolo birmovné meno), bol potomkom dvoch významných stredoeurópskych rodov. Jeho otcom bol kráľ Ján Luxemburský a matkou Češka Eliška Přemyslovna. Už pri narodení bol predurčený stať sa českým kráľom a vojvodom luxemburským. Ambíciu stať sa aj cisárom, tak ako kedysi jeho dedo, v Karlovi vypestoval otec a prispelo k nej i spojenie s avignonským pápežom KlimentomVI.
Získať cisársku korunu nebolo jednoduché. Proti boli mnohé nemecké kniežatá a samozrejme mocný rod Habsburgovcov. Ján Luxemburský „túlavý kráľ" (bojoval na mnohých miestach Európy a padol slepý v slávnej bitke pri Kreščaku) zabezpečil synovi spojenie s Francúzskom, kam ho odviedol na výchovu. Priazeň francúzskeho panovníka si Karol cenil po celý život. „Miloval ma tento kráľ veľmi," hovoril. Na jeho počesť prijal aj meno Karol a oženil sa s Blankou z Valois.
Roztržka s Talianskom a príchod pápeža do Avignonu viedli ku koalícii pápeža s francúzskym kráľom, z ktorej Karol celý život ťažil. Veľmi mladý sa stal, aj po zložitých osobných nezhodách s otcom, českým kráľom, a rýchlo pochopil, že Praha bude dosť silná proti nemeckým kniežatám a Habsburgovcom len vtedy, keď z nej vybuduje veľké európske centrum.
Od pápeža preto vymohol náboženské osamostatnenie Čiech. V Prahe vzniklo arcibiskupstvo, na čele s prvým pražským arcibiskupom Arnoštom, ktorý bol Karolovým veľkým spojencom.
Popri všetkých snahách získať cisársky titul, ktorý by mu v strednej Európe zabezpečil moc, nikdy nezabudol na budovanie hlavného mesta a Čiech a na výchovu svojich synov, najmä najstaršieho Václava.
Voľbu Karola za cisára urýchlili rozpory s Ľudovítom Bavorským, ktorý stratil cisársku korunu pre neposlušnosť voči pápežovi. Kurfirsti sa priklonili na Karolovu stranu. Karol sa v roku 1346 stal po korunovácii Karolom IV.
Mal tridsať rokov a na hlave korunu ťažkú pre nejednotnosť kniežat, nie celkom čistý postup pri voľbe panovníka a v ten rok navyše stratil aj otca. Napriek tomu vládol v Čechách i v ríši ešte ďalšie dlhé roky úspešne a pracoval na svojom diele, ktoré vraj v myšlienkach nosil od mladosti.
Cisársky titul spájal mnoho nesúrodých kniežactiev, vojvodstiev a miest. Orientovať sa v ich záujmoch a intrigách vyžadovalo naozaj veľké sústredenie, Karol bol však rodený diplomat. Zlé jazyky tvrdia, že vojny odmietal, lebo mu pripomínali otca a na koni jazdil nerád, lebo ho trápili hemoroidy.
Osobné vlastnosti mu pomohli vytvoriť dielo, ktoré mu závidel nejeden súčasník a mnohí potomkovia. Do Prahy pozval vynikajúceho staviteľa Petra, ktorého Česi nazvali Parléř od slova parlier - majster. Začal stavať na Pražskom hrade katedrálu svätého Víta, dobudoval Hradčany a založil Nové Mesto. Nikto, kto príde do Prahy, sa nezabudne prejsť po Karlovom moste. Mimo hlavného mesta vystaval známy Karlštejn či Karlove Vary. Projekt stavieb mal hotový v priebehu piatich rokov.
Čechám dal ešte jedno dôležité centrum. Roku 1348 založil Karlovu univerzitu, prvú v strednej Európe, ktorej úspechy ďaleko presiahli hranice českých krajín.
Moc si Karol upevnil aj pomocou svojich štyroch sobášov, i cez sobáše svojich detí. Každá z jeho manželiek zabezpečovala spojenie s mocnými rodmi a mier pre strednú Európu. Druhou ženou mu bola Anna Falcká, po jej smrti sa oženil s mladučkou Annou Svidnickou (ktorú pôvodne chcel za manželku pre syna Václava). Poslednou Karlovou ženou bola Eliška Pomoranská.
Spojenie s pápežským stolcom zotrvalo aj za pápeža Inocenta. Je pravda, že cisára nazývali posmešne „popský kráľ" a cirkev dostala v štáte obrovské právomoci, ktoré čoskoro zneužívala, ale tiež je dôležité povedať, že do Čiech za Karolovho panovania nevkročila noha nepriateľského vojaka. Aj preto sa Karol IV. ešte za svojho života stal legendou, volali ho Pater patrie - Otec vlasti.
