už nezávislých štátov opustil posledný britský vojak 26. novembra 1783, presne pred 220 rokmi.
Na začiatku nešlo ani tak o nezávislosť, ako o slobodu podnikania a osídľovania ďalších území na západe. Anglicko totiž jednému aj druhému bránilo. Londýn chápal americké kolónie ako odbytisko pre svoj tovar a bránil rozvoju tamojšieho priemyslu a obchodu.
Po konci sedemročnej vojny v Európe (ktorej súčasťou bola tiež porážka Francúzov v dnešnej Kanade) bolo navyše Anglicko zadlžené a snažilo sa naplniť štátnu pokladnicu všetkými možnými spôsobmi.
Pre americké kolónie to znamenalo zvýšené dane, clá a poplatky napríklad za kolky na úradné listiny, noviny a knihy. Američanom tiež prekážalo, že je v samotnom Anglicku možné dane zavádzať iba so súhlasom parlamentu, v tom však oni zastúpenie nemali. Mali platiť bez toho, aby sa ktokoľvek pýtal na ich názor. Po čase preto vyhlásili bojkot anglického tovaru, ktorý vládu prinútil väčšinu ciel a poplatkov odvolať.
Zachovala však clo na čaj a z obchodu s týmto tovarom navyše vylúčila amerických obchodníkov. Na protest proti tomu vtrhla v roku 1773 skupina amerických osadníkov preoblečených za indiánov v bostonskom prístave na palubu lode dovážajúcej čaj a jej náklad vysypala do vody. Britská vláda reagovala na túto vedomú provokáciu rozpustením samosprávy kolónie Massachusetts, kde sa to stalo a zavedením vojenskej správy.
V nasledujúcom roku sa vo Philadelphii zišiel prvý kongres predstaviteľov kolónií. Tu ešte prevládala snaha o dohodu. Petíciu kongresu požadujúcu práva pre kolónie však Londýn odmietol.
V apríli 1775 došlo v meste Lexington k prvému vojenskému konfliktu, milícia osadníkov tu rozprášila oddiel britských vojakov. Rebélia definitívne prerástla do vojny. Kongres vymenoval do čela amerických jednotiek Georgea Washingtona.
Sily však neboli vyrovnané. Boj o nezávislosť aktívne podporovala iba asi tretina z troch miliónov kolonistov. Väčšina zostávala pasívna a mnohí dokonca bojovali na strane anglických vojakov. Milície kolonistov aj ich velitelia boli zvyknutí iba na drobné potýčky s Indiánmi (tí sa mimochodom v tejto vojne postavili na stranu Angličanov), proti regulárnej armáde nemali šancu. Kolonistom chýbali peniaze aj výzbroj. More ovládala anglická flotila a bránila zásobovaniu kolónií.
Angličania preto v prvých rokoch bojov milície väčšinou porážali, nikdy im však nedokázali zasadiť rozhodujúci úder.
Partizánska taktika milícií naopak ničila zásobovanie a morálku anglických vojsk, neschopnosť a rozpory ich veliteľov umožnili prvé americké víťazstvá. Dôležitá bola porážka Angličanov pri Saratoge v roku 1777, po ktorej Francúzsko otvorene vystúpilo na stranu Američanov.
Kontinentálny kongres medzitým 4. júla 1776 vyhlásil Deklaráciu nezávislosti. Jasne v nej formuluje dôvody vyhlásenia vojny. Definuje základné ľudské a občianske slobody a tiež právo odporu voči vláde, ktorá tieto práva nerešpektuje.
Spojené americko-francúzske jednotky v roku 1781 pri Yorktowne obklúčili hlavné sily Angličanov a prinútili ich kapitulovať. Bola to rozhodujúca bitka vojny za nezávislosť. Boje síce ešte pokračovali ďalšie dva roky, o ich konečnom výsledku však nebolo pochýb. Postupne to pochopil aj Londýn a 3. septembra 1783 v Paríži podpísali mierovú zmluvu, v ktorej Anglicko uznalo nezávislosť svojich bývalých kolónií.
Anglickí vojaci, známi podľa svojich uniforiem ako červenokabátnici, sa postupne vracali do Európy alebo sa sťahovali na územie dnešnej Kanady, ktorá zostala pod britskou nadvládou. Ich poslednou základňou na území trinástich vzbúrených štátov bol New York.
Tu spustili britskú vlajku zo stožiara až tri mesiace po podpísaní mieru. Stalo sa tak za jasotu miestnych obyvateľov, ktorí rovnako nadšene privítali americké jednotky, ktoré do mesta vtiahli na čele s Washingtonom.
Vojna za nezávislosť sa skončila, New York sa stal prechodným hlavným mestom nového voľného súštátia.
