Spojenci pred vagónom neďaleko Compiegne, kde podpísali dohodu o prímerí, ktorou sa skončila 1. svetová vojna. FOTO - ČTK
Vagón v lesíku pri Compiegne je pripravený na významný politický akt. Vstupujú doň zástupcovia nemeckého cisárstva, aby pred zástupcami Dohody (Anglicko, Francúzsko, USA a iné európske štáty) podpísali kapituláciu a uzatvorili tak prímerie, ktoré ukončí všetky bojové operácie v Európe. Je 11. november 1918, skončila sa prvá svetová vojna.
Vojna, ktorá krvavo otestovala dvadsiate storočie, je predmetom mnohých historických štúdií, analýz a rozborov konania jednotlivých štátov, ale definitívna odpoveď na otázku, prečo k nej vôbec došlo a ako sa začala, nie je vôbec jednoduchá. Väčšina historikov a analytikov sa zhoduje, že „egoizmus jednotlivých štátov prevládol nad zdravým rozumom“. Niektorí hovoria o vojne z hlúposti alebo dokonca o hlúpej vojne.
Ani jedna strana, možno s výnimkou Srbska, nebojovala o svoju záchranu pred okupáciou a ponížením, ale len a len za svoje záujmy. Svet v dvadsiatom storočí sa podľa záujmov rozdelil - získať čo najviac nových území v tom čase znamenalo posilniť materskú krajinu a najmä získať nové suroviny, ktoré sa postupne stávali strategickými - ako uhlie či nafta.
Nemecko vstúpilo do boja o kolónie ako posledné a celý junkerský štát (junkeri - šľachta, ktorá reprezentovala militantnú zložku spoločnosti), žili s predstavou, že len vojna zmení pomer síl v Európe i vo svete. Nemecko sa na ňu pripravovalo už od čias kancelára Bismarcka. Výzbrojou, armádou a spôsobom života bolo v dvadsiatom storočí na vojnu pripravené.
Nebolo však pripravené strategicky. Úporné hľadanie spojencov vyústilo do vytvorenia spolku Centrálne mocnosti, v ktorom však spojenecké Rakúsko-Uhorsko hralo podradnú úlohu. Protistojaca Dohoda Anglicka, Francúzska, Ruska a neskôr Talianska a USA bola tiež združením z nutnosti, ale vyvolať vojnu nebolo jej základným cieľom. Základným cieľom bolo udržanie statusu quo v Európe a vo svete - aj za cenu vojny.
Nemecko malo armádu, ktorá bola skvele vyzbrojená a mala dokonale vypracované plány „bleskovej vojny“, ako najprv poraziť Francúzsko a potom Rusko. Plány však neprekročili rámec obyčajnej vojenskej taktiky - vypadol z nich ľudský faktor, ako napríklad, že ani Nemci so svojimi pochodovými schopnosťami nemôžu doviesť bleskovú vojnu až do Paríža, že okupované Belgicko sa bude úporne brániť, že boj na území Francúzska vyvolá v jeho občanoch k Nemcom masový odpor.
Chyby Nemecka, ale aj Dohody viedli k hroznej bilancii. Vojna napokon trvala štyri roky, o život prišlo takmer 10 miliónov ľudí, ďalších 20 bolo zranených. Prvá svetová vojna úplne zmenila predstavy o bojoch z 19. storočia. Stala sa statickou zákopovou vojnou s obrovskými nezmyselnými obeťami. Bitky pri Verdune alebo francúzsko-anglická protiofenzíva pri Somme boli dôkazom obrovskej neschopnosti a možno aj technickej nemožnosti riešiť problémy (armády sa nepohli ani o meter). Vojna bola zároveň i jasným znakom a motorom priemyselnej revolúcie. Priniesla nové zbrane - prvé tanky, lietadlá, mínomety, ponorky, otravné plyny, systém, ktorému sa dnes hovorí „vojenská mašinéria“, ale aj nové následky - ničenie miest, významné straty civilného obyvateľstva.
Poslednou otázkou zostáva, prečo Nemecko vo vojne totálne zlyhalo. Nevydržalo obrovský tlak - nie vojenský (stále sa bojovalo na cudzom území), ale psychologický, ktorý na krajinu dopadal tým, že vo vojne ostalo takmer osamotené a Dohoda mala čoraz viac spojencov. Vojenský konflikt skôr zdegeneroval, hoci po vstupe USA a dôslednej ekonomickej blokáde by aj vojenská porážka Nemecka a Rakúsko-Uhorska bola zrejme len otázkou času.
Podmienkou kapitulácie bolo i takmer úplné zničenie výzbroje nemeckej armády a zníženie jej stavov na smiešny počet ľudí, odstúpenie časti území, demilitarizácia priemyselných oblastí a obrovské reparácie, ktoré musela krajina víťazom platiť.
Pripomínanie „nespravodlivosti“ sa stalo hlavnou témou pre radikálne hnutia, ktoré sa po vojne zrodili a svoju agendu na ňom založil aj Adolf Hitler. Často opakoval, najmä starým vojakom, akú potupu musia zažívať „neporazení“.
Kapitulácia v novembri 1918 bola najmä psychickou kapituláciou, i keď vojensky Nemecko tiež zlyhalo. Vagón v Compiegne dokazoval len jedno. Vojna o záujmy nič nevyriešila.
