foto
Martin Luther nepribil svojich 95 téz kladivom na bránu zámockého kostola vo Wittenbergu, ako sme sa to roky učili v dejepise. Väčšina jeho životopiscov považuje toto tvrdenie za legendu. Všetci sa však zhodli v tom, že obraz kladiva hlučne búšiaceho na bránu kostola sa viac než čokoľvek iné stal symbolom reformácie. Včera to bolo 520 rokov, čo sa tento nemecký reformátor, zakladateľ nemeckého protestantizmu, teológ a filozof narodil.
Martin Luder (sám sa neskôr premenoval na Luthera), mal starostlivo dané, čím mal v živote byť. Zámožný otec vysnil nadanému študentovi život váženého právnika a poskytol mu náležité vzdelanie na uznávanej univerzite v Erfurte. Ani ako mladík, ani ako zrelý muž Martin Luther nechodil vyšliapanými cestičkami.
Namiesto práva šiel študovať teológiu a pohodlný život právnika vymenil za život augustiánskeho mnícha. Deň začínal o tretej ráno a bol to náročný kolotoč - pôst, modlitby a práca. Žil životom askéta a predsa sa stále cítil ako hriešnik pred Bohom. Odpovede na svoje otázky hľadal v Biblii. Nielen ako mních, ale aj neskôr ako profesor na wittenberskej univerzite.
Po rokoch hľadania svoju odpoveď našiel - údajne vo veži wittenberského kláštora: ospravedlnenie pred Bohom môže človek dosiahnuť iba vierou, nie skutkami.
Toto poznanie prišlo v búrlivých časoch. Cirke v vtom období znamenala predovšetkým zdroj príjmov. Stále potrebovala peniaze, ktoré pápež investoval do rozsiahlych stavebných projektov či do luxusného života na dvore. Pohoršenie vzbudzovali nákladné vojenské výpravy a nové a nové poplatky.
Rozmáhajúcim sa zdrojom príjmov sa stal obchod s odpustkami, ktorý sa nie náhodou stal rozhodujúcou pohnútkou vzniku reformácie, teda obnovy cirkvi a obmedzenia vplyvu rímskej cirkvi.
Roku 1517 dotiahol tento biznis do dokonalosti dominikán Johann Tetzel. Luther bol vtedy kazateľom a s nevôľou sledoval, ako ľudia namiesto na spoveď chodia do mesta kúpiť si odpustky. Nedokázal sa prizerať, ako Tetzel predáva odpustky trestov za spáchanie hriechov zomrelých či dokonca za vlastné budúce hriechy. Nemorálnosť tohto obchodovania ho podnietila napísať 95 téz.
Napísal ich 31. októbra 1517. Nepribil ich na bránu kostola a nezamýšľal rozpútať nimi verejnú diskusiu. Priložil ich v liste svojim nadriadeným, pretože dúfal, že sa mu podarí tento stav napraviť.
Tézy mali obrovský ohlas. Luther sám bol presvedčený, že cirkev obhajuje, ale v skutočnosti len uvoľnil dlho zadržiavanú lavínu nespokojnosti s jej pôsobením.
Odpoveď z Ríma na seba nenechala dlho čakať - proti Lutherovi sa začal kacírsky proces.
Silnejúci tlak zo strany cirkvi ho donútil vypracovať si vlastnú teológiu - v „hlavných reformátorských spisoch“ z roku 1520. Až teraz sa Luther definitívne rozišiel so stredovekou cirkvou, čo aj verejne demonštroval, keď spálil pápežskú bulu, ktorou ho pápež vyobcoval z cirkvi a uvrhol do kliatby.
Na ríšskom sneme vo Wormse o rok neskôr odmietol svoje tézy odvolať, kým mu ich na základe Písma svätého a rozumových dôvodov niekto nevyvráti. Tým si podpísal rozsudok a pred osudom Jána Husa ho zachránilo niekoľko vplyvných kniežat, ktoré chceli Luthera využiť, aby oslabili moc Ríma v Nemecku. Ukryli ho na hrade Wartburg.
Tu sa pustil do prekladu biblie. Za necelých jedenásť týždňov preklad z gréčtiny do nemčiny dokončil, čím položil základy spisovnej nemčiny.
Reformátorské myšlienky sa medzitým začali presadzovať v praxi a z Wittenbergu sa stalo centrum reformácie. Demonštratívne sa oženili traja kňazi, svätá omša bola reformovaná. Keď vypukli pod vplyvom radikálnych reformátorských síl nepokoje, mohol sa Luther vrátiť. Pochopil, že niektoré jeho požiadavky sa vysvetľujú inak a snažil sa radikálny tón zmierňovať.
Lutherova sláva začala postupne zapadať. Veľké sympatie stratil počas sedliackej vojny v rokoch 1524 - 1525, keď roľníkov obvinil, že svojím počínaním ohrozujú evanjelium. A keď si za manželku zobral bývalú mníšku Katarínu de Bora, krútili hlavami aj blízki priatelia.
Ku koncu svojho života Luther chorľavel a veľmi ho vzala smrť jedného z jeho šiestich detí, dcéry Magdalény. V tých rokoch sa veľmi zhoršil aj jeho vzťah k Židom.
Keď 18. februára 1546 v rodnom Eislebene umieral, na smrteľnom lôžku sa modlil: Do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. Ty si ma spasil, Pane, ty verný Boh.
