FOTO – ARCHÍV
Nástupom nacistov k moci sa každý Žid v Nemecku stal personou non grata. Židia to náležite pocítili, odpor voči nim sa prejavoval takmer každodenne. Napriek tomu správy z 10. novembra 1938 svet šokovali: tisícky Židov odvlečených do koncentračných táborov, desiatky mŕtvych, miliónové majetky zavalené troskami zničených budov. Začala sa cesta k tomu, čo Adolf Hitler nazval „konečným riešením židovskej otázky“, čím nemyslel nič iné ako masové vyvraždenie miliónov z nich. Nacistické šialenstvo vstúpilo do dejín ako Krištáľová noc. Uplynie od nej 65 rokov.
Nemecká vláda prezentovala udalosť ako spontánnu reakciu nemeckého ľudu na správu o vražde nemeckého diplomata Ernesta vom Ratha, ktorého 8. novembra v Paríži zabil mladý poľský Žid Herschel Grynszpan.
Skutočnosť však bola iná. Celú akciu nacistická strana dlhšie plánovala a Rathovu smrť využila ako zámienku. Označila ju za súčasť židovského sprisahania proti Nemcom a ich pokus o vyvolanie nepriateľstva medzi európskymi štátmi.
Vražda vom Ratha – nepodstatného úradníka nemeckej ambasády – bola omylom. Sedemnásťročný Grynszpan, ktorý žil v Paríži od roku 1936, chcel podľa neskorších vlastných vyjadrení pôvodne zabiť veľvyslanca. Motiváciou k takémuto činu bola októbrová deportácia asi 15-tisíc poľských Židov z Nemecka, medzi ktorými bola i jeho rodina.
Noc rozbitých okien, ako sa tiež tejto udalosti hovorí, bola logickým vyústením Hitlerovej protižidovskej politiky. Začal ju uplatňovať ihneď po nástupe do kancelárskeho úradu. Nikdy sa totiž netajil odporom k národu, ktorý pokladal za nepriateľský voči Nemcom. Preto sa všemožne usiloval urobiť mu život v Nemecku natoľko nepríjemný, aby ho prinútil k opusteniu krajiny.
Už 1. apríla 1933, teda len dva mesiace potom, ako sa Hitler stal kancelárom, sa uskutočnil jednodňový bojkot obchodov patriacich Židom. Príslušníci SA osobne predajne kontrolovali s cieľom uistiť sa, či akcia prebieha tak, ako má.
Bol to len začiatok, nepriateľstvo voči nim sa každým dňom stupňovalo. Nebolo výnimkou, že Židov odmietli obslúžiť v reštauráciách, plagáty s nápismi „Vstup Židom zakázaný“ alebo „Židia vstupujú len na vlastné riziko“ sa bežne objavovali po celom Nemecku. V niektorých regiónoch dokonca nemali prístup do verejných parkov, na kúpaliská či do prostriedkov verejnej dopravy.
Niet divu, že mnohí odmietli za takýchto podmienok v Nemecku žiť. Počet emigrujúcich sa zvýšil hlavne po schválení takzvaných norimberských zákonov z roku 1935, ktoré Židom odobrali práva nemeckých občanov.
Okamžite po Rathovom postrelení sa preto v nemeckých mestách objavili sporadické protižidovské akcie. O dva dni, práve v čase, keď nacistickí pohlavári oslavovali v Mníchove 15. výročie neúspešného pokusu o získanie moci, diplomat zomrel. V prejave k „starým bojovníkom“ vystúpil šéf propagandy Joseph Göbbels, a s Hitlerovým požehnaním im oznámil, že je „tá správna hodina na akciu proti Židom“. Hoci Göbbelsova iniciatíva mnohých prekvapila, v priebehu niekoľkých minút sa rozkazy rozniesli po celej krajine.
Začalo sa skutočné nacistické besnenie. Hitlerovi stúpenci pod vedením jednotiek SA ničili, rabovali a podpaľovali synagógy, židovské domy, obchody. Ulice zasypali trblietajúce sa kopy sklenených črepín z výkladov, okien a lustrov – odtiaľ pomenovanie Krištáľová noc.
Nacisti okrem toho zatkli 30-tisíc Židov, špeciálne vybraných podľa vplyvu i bohatstva, a previezli ich do pripravených koncentračných táborov v Dachau, Buchenwalde a Sachsenhausene.
Početné boli aj obete, podľa neskorších oficiálnych informácií ich bolo 91. Hrôzu vyvolávali aj ďalšie čísla: 267 zničených synagóg a 7500 obchodov a bytov.
Novembrové dianie znepokojilo väčšinu vlád západných štátov. Najostrejšie zareagoval americký prezident F. D. Roosevelt, keď nariadil stiahnutie diplomatického zástupcu USA z Berlína (Nemci to označili za nevhodné zasahovanie do vnútorných záležitostí svojej krajiny).
Protižidovské vyčíňanie sa však napriek tomu neskončilo, práve naopak. Najhoršie chvíle holokaustu mal svet ešte len pred sebou.
