Čajkovskij v roku 1893.
FOTO - GEOCITIES.COM
Jedna časť publika na jeho diela nedá dopustiť, iní tvrdia, že ich netreba brať vážne. Rovnako protichodný bol vlastne celý jeho život: hoci hudbu miloval už od detstva, rodičia z neho chceli mať advokáta a kým v zahraničí žal jeden úspech za druhým, mnohé jeho skladby doma prepadli. Keby mohol písať pre film, stal by sa bohatým a váženým autorom. Dnes by navyše jeho neurotické výbuchy a menšinová orientácia určite väčšine ľudí neprekážali. Piotr Iľjič Čajkovskij sa skrátka narodil v nesprávnej krajine a v nesprávnom storočí. Vo štvrtok si svet pripomenie 110 rokov od jeho tragického úmrtia.
„Bol najtypickejším predstaviteľom poslednej fázy romantizmu, ktorá sa prejavuje citovým exhibicionizmom. Popri neznesiteľných vulgárnostiach však vytvoril i skutočné melodické klenoty. Všetko doviedol do extrému, čo bola typická črta romantizmu,“ napísal muzikológ Alfred Einstein.
V tomto citáte je kľúč k Čajkovského hudbe, technicky dokonalej, no obsahovo často banálnej. Všetky jeho diela prekypujú vášnivými emóciami, či už počúvate klavírne miniatúry, opery alebo symfónie. Hudba, v ktorej nedominovali city, mu bola ukradnutá.
„Bacha nepokladám za veľkého génia,“ vyhlásil raz verejne bez mihnutia oka, Händel bol pre neho štvrtotriedny skladateľ. Z nemeckých autorov uznával iba Schumanna, s ktorým ho spájalo viac než len výlevy duše na notovom papieri. Aj jeho rodičia boli totiž presvedčení o tom, že ich syna čaká skvelá budúcnosť. Pravda, nie ako hudobníka, ale ako absolventa právnickej fakulty.
Čajkovskij právo nielenže absolvoval, ale istý čas dokonca aj pracoval ako úradník na ruskom ministerstve spravodlivosti. Všetko sa zmenilo, keď v roku 1862 slávny klavirista Anton Rubinštejn založil v Petrohrade konzervatórium. Mladý právnik, hudobník-amatér odišiel z domu a začal u neho študovať teóriu.
Bol zdatným improvizátorom, dokázal hrať spoločnosti do tanca, no mal základné teoretické nedostatky. Nedostatok zručnosti na druhej strane vyvažoval workoholizmom: keď raz od neho Rubinštejn chcel na domácu úlohu napísať variácie, na druhý deň mu ich doniesol rovných dvesto.
Učil sa rýchlo a intenzívne. Keď si k tomu prirátame dobrého profesora, niet divu, že po troch rokoch bol schopný komponovať na solídnej remeselnej úrovni.
Prečo však po absolutóriu odišiel učiť na konzervatórium do Moskvy? Rubinštejn v ňom totiž spustil neurotika, keď tvrdo skritizoval jeho prvé skladby a rovnako neúspešne sa skončili ich verejné uvedenia. Naproti tomu v hlavnom meste si jeho debutová symfónia hneď získala popularitu. V roku 1866 sa tam preto presťahoval.
O čo menej je zaujímavejšia Symfónia č. 1 z hudobného hľadiska, o to viac prezrádza o svojom autorovi. Čajkovskij trpel nespavosťou, silnou migrénou a halucináciami. Mal neurotickú povahu, málokto sa s ním vydržal baviť dlhšie, než bolo nevyhnutné. Než začal písať zaujímavú hudbu, pokúsil sa o manželstvo, po jedenástich týždňoch sa však veľmi rýchlo zorientoval a dal prednosť staromládeneckému životu na účet bohatej vdovy Nadeždy von Meck.
„Čajkovskij bol homosexuál, no nielen preto ho máme radi,“ bol obľúbený bonmot Júliusa Satinského.
Ruský skladateľ sa presadil najskôr ako dirigent. V roku 1888 sa vydal na prvé veľké zahraničné turné, počas ktorého uvádzal najmä svoje skladby. Hudbou si postupne podmanil Lipsko, Hamburg, Prahu, Paríž, Londýn a keď o tri roky neskôr otvárali v New Yorku budúcu mekku klasickej hudby Carnegie Hall, pozvali si na premiérový večer práve jeho. Finančná nezávislosť a rastúce sebavedomie mu umožnili venovať sa iba tvorbe.
Mnohé jeho melódie a diela zľudoveli. Úspešnú skúšku časom zložili opery Piková dáma a Eugen Onegin, balety Labutie jazero, Spiaca krásavica a Luskáčik, Husľový koncert, tri posledné symfónie a niekoľko predohier. Všetky sa vyznačujú chytľavými melódiami a trblietavými orchestrálnymi zvukovými farbami.
„Je to najlepšia skladba, akú som kedy zložil,“ napísal v liste bratovi po dokončení Symfónie č. 6 h mol nazývanej Patetická. O jej kvalitách bol natoľko presvedčený, že mu neprekážalo ani chladnejšie prijatie na petrohradskej premiére 28. 10. 1893. Tri dni nato napriek varovaniu priateľov v reštaurácii vypil pohár vody z rieky Nevy. Stal sa jednou zo zbytočných obetí epidémie cholery.
