FOTO - ČTK
A Rím, to sú predovšetkým filmy Federica Felliniho. Na to, čo sa za jeho čias dialo na mondénnej Via Veneto s Café Society, striehli už vtedy čoraz dravší fotografovia. Zjavili sa prvé snímky bohatých slečien, čo sa kúpu v rímskych fontánach a bulvárne správy o barových večierkoch a striptízoch. Federico Fellini sa najradšej díval na svet cez okno kaviarne. V zadymenom esprese začal v lete 1958 písať scenár svojho najslávnejšieho filmu, ktorému dal názov Sladký život. Federico Fellini zomrel posledný októbrový deň 1993, presne pred desiatimi rokmi.
S desiatkami veľkých cien, piatimi Oscarmi, bol už za života veľkým mýtom Talianska. „Robím filmy tak, že rozprávam útržky zo svojho života,“ vravieval. Za štyri desaťročia nakrútil dvadsať filmov. Najskôr také ako Cesta a Cabiriine noci, o vášnivo osamelých ženách v slumoch rímskeho predmestia, oba v hlavnej úlohe s manželkou Giuliettou Masinou.
Giuliettu Massinu zbožňoval ako svojho anjela. „Verím v Giuliettu, možno preto nepotrebujem inú vieru,“ povedal už ako starý. To mu nebránilo v tom, aby mal celý život aféry s inými ženami. Sám hovoril, že má len tri vášne: jedlo, sex a filmy.
Sladkým životom sa stal naozajstnou hviezdou svetového filmu. Na premiére roku 1960 tento trojhodinový žúr vypískali, režiséra opľuli a ledva unikol lynčovaniu - v denníkoch film recenzenti prekrstili na Odporný život. O tri mesiace neskôr na festivale v Cannes za neho získal Zlatú palmu. Dnes už je osudovým dielom, filmom, čo navždy splynul s Rímom.
Logom filmu sa stala scéna, v ktorej sa vo fontáne di Trevi počas noci kúpe Anita Ekbergová s uloveným lovcom Marcellom Mastroianim. „Túto scénu sme nakrúcali osem alebo deväť nocí,“ spomínal Fellini. „Anita bola mladá a vyzývavo dávala najavo zdravie, vo fontáne vydržala bez mihnutia oka, aj keď bol iba marec. To Mastroiani si musel pod oblek natiahnuť potápačskú kombinézu a nechal si priniesť fľašu vodky. Keď sa potom začalo nakrúcať, bol úplne opitý.“
Federico Fellini rád pozoroval Rimanky - preňho to boli živé metafory životného zmätku a povrchnosti, ktoré chcel zachytiť. Aj neskôr vo filmoch Osem a pol a Giulietta a duchovia sa objavilo množstvo vyzývavých aj nepochopiteľných žien - uzavretých svetu, prezentujúcich civilizáciu, ktorá si prestala rozumieť. „Fascinovali ma osudy ľudí, ktorí boli už roky znehybnení na prahu dospelého života, v leňošení, ktoré bolo očakávaním akejsi zásadnej zmeny. Bolo to niečo ako môj život.“
Keď nakrúcal o Ríme, dal radšej vybudovať repliku via Veneto v rímskych ateliéroch, len aby tej ulici neublížil. „Mám rád mestské ulice, kde sa v neustálych pohyboch obchádzajú rozkošnícky lenivé elegantné autá, kde sa prechádzajú luxusní chodci a kde sa stretávajú povaľači s novinármi. Opojný pohyb, ktorý maskuje bezmocné prázdno. Tu sa rozohráva zdanie jagavej súčasnosti v centre sveta, to zdanie úspešnej existencie. V jej jadre je však úzkosť, či aspoň nehybné rozpaky nad tým, čo si vôbec počať so životom.“ Fellini počul v pulzovaní veľkomesta čosi, čo prikrývalo, že sa stalo „čosi hrozné“ alebo že sa prinajmenšom niečo podstatné nenávratne stratilo.
„Každý film má vzťah k určitému obdobiu môjho života. Tentoraz som dospel k múdrosti,“ tvrdil o Amarcorde z roku 1974. Sú to spomienky na ľudí, ktorých stretol, alebo si vysníval malý Federico v rodnom Rimini, kde sa dral k vláde fašizmus. „Všetko, čo je ľudské v mojej krajine, fašizmus pokazil.“
Pred očami sa mu vytrácala gloriola Večného mesta, veľkolepého centra európskej civilizácie: Rím síce hučí životom, ale ako keby prišiel o svoje jadro, prepadá sa do trosiek, mení sa na zneužívané kulisy.
Aj o klasických filmároch, tak ako o klasických spisovateľoch, platí, že rozprávajú celý život stále ten istý príbeh. Ten Felliniho bol krutý, nabitý mýtami a symbolmi, výmyslami a snami. Iste, v Sladkom živote stŕha masky z hravých boháčov, ale jeho filmy neburcovali, boli len kruté.
Felliniho až tak nezaujímal systém, ani Taliansko, vzrušoval ho Rím. A Rimini v časoch jeho mladosti. Nikdy neskrýval, že tak ako Marcello Mastroianni v Sladkom živote, aj on patrí do unudeného sveta bohatých, že sa mu v ňom páči. Všetky jeho postavy, aj letmé figúrky, pochádzajú v niečom z neho, sú ním. Žasnúcim, omámeným, pohoršeným, znudeným aj horúčkovitým Fellinim. Všetky svoje filmy napokon nakrútil aj ako signály svojich vlastných prelomových skúseností s existenciou.
