„Otec, stavím sa, že nevieš takto dobre maľovať,“ vyhlásil jeden zo synov Roya Lichtensteina kedysi v polovici päťdesiatych rokov a ukázal otcovi detský obrázkový časopis. Otec-umelec sa zaťal: „Akoby nie?“ Slávny myšiak a káčer Donald boli prvé komiksové postavičky, ktoré Lichtenstein uviedol do vyšších umeleckých sfér. Spolu s Warholom a Rauschenbergom bol ústrednou postavou umenia, ktoré kritici s iróniou nazvali pop art. „Veci, ktoré parodujem, vlastne obdivujem,“ opísal svoje obrazy, ktoré sa podobali na veľké komiksy. Včera by mal Roy Lichtenstein osemdesiat rokov.
Keď roku 1960 vystavil Andy Warhol svoj komiksový seriál Dick Tracy, nebol to len revolučný bod obratu v umení. Bola to udalosť, ktorá na obidvoch stranách Atlantiku rozpútala mohutnú vlnu záujmu o figúru. Prišla s ním aj dávka infantilizmu, ktorá trvalo poznačila aj Warholovho spolupútnika Roya Lichtensteina.
Maliar s veľkými melancholickými očami prešiel klasickým maliarskym vzdelaním. Začínal abstrakciou, ale tá ho čoskoro začala nudiť. Kde nájsť inšpiráciu? Warhol bol impulzom. Chcel však originalitu. Vzal si teda obal zo žuvačky s komiksovým seriálom a nafúkol ho do veľkého obrazu. Hľadal kontakt s ľuďmi v konkrétnom svete.
Jeho zmysel pre moderný veľkomestský folklór sa od Warholovho postupne odchýlil. Pop art síce proklamoval revoltu voči abstraktnému expresionizmu, no Lichtenstein z neho nezabudol s miernou príchuťou sarkazmu občas zacitovať. Agresívne obrysy nastupujúcej konzumnej spoločnosti preniesol Lichtenstein na svoje fotorytiny do podoby vyzväčšovaných komiksových seriálov s charakteristickými „obláčikmi“.
V roku 1963 vznikol jeho obraz Topiace sa dievča s textovou bublinou: „Je mi to jedno… radšej sa utopím, než zavolám Brada na pomoc.“
Na obrovských komiksoch prevládajú jasné tóny žltej, červenej a modrej. Hovoria o láske, nebezpečenstve a vzdušných súbojoch. Po veľkých plochách bežia hrubé čierne linky ohraničujúce figúry, predmety a bubliny s textom. Sieťotlač imituje zrnenie novinového rastra. Nechýba humor a irónia. S obľubou sa hovorilo, že Lichtenstein prinášal streotypy, ale výsledok bol monumentálny.
„Je pravda, že keď som sa pozeral na to, čo robím, urážalo to môj vlastný estetický cit,“ premýšľal raz nad svojou tvorbou Lichtenstein. „Nepochybne to bolo v kontraste ku všetkému, čo ma učili na výtvarnej škole. Keď som už raz vytvoril tieto obrazy, nemohol som inak. Myslel som, že nikoho nezaujmú - a vlastne mi to bolo jedno. To nebolo dôležité. Dôležité bolo, že som ich robil.“
Obrazy Roya Lichtensteina však neboli len komiksy. Vo svojej zdanlivej jednoduchosti skrývali obraz povojnových Spojených štátov - o jeho traumách a ilúziách. Svoje umenie pokladal za druh irónie kapitalizmu. Čoskoro sa stal miláčikom publika, ale vždy zostal trochu plachým človekom, pre ktorého sláva nič neznamenala. Guggenheimovo múzeum mu už v roku 1969 usporiadalo retrospektívu a ponúklo vstupenku do siene umeleckej slávy 20. storočia.
Jeho dielo sa preslávilo aj po 11. septembri. Vyše deväť metrov vysoká socha Roya Lichtensteina Moderná hlava akoby zázrakom prežila útok teroristov na Svetové obchodné centrum v New Yorku.
Svoj čas delil medzi domov v Southamptone na Long Islande a bývalú elektráreň v Greenwich Village, ktorú prerobil na ateliér. V roku 1949 si vzal Isabel Wilsonovú a mali dvoch synov - Davida a Mitchella. Rozviedli sa v roku 1965 a o tri roky neskôr si Roy vzal Dorothy Herzkovú, ktorá v tom čase viedla umeleckú galériu.
Roy Lichtenstein zomrel 29. septembra 1997 na zápal pľúc.
Jedenásteho decembra sa vo viedenskom Kunstfore otvára exkluzívna retrospektívna výstava jeho diel. Lichtenstein ešte nikdy nebol tak blízko Bratislavy.
